Aj ekonómovia v tom majú jasno.
Cena za vztýčenú hlavu EÚ bude vraj vysoká. Veľmi. Ekonómovia to už vedia, trochu naznačujú... ale len mierne. Radšej. Aby sme ich my, filozofi nezrušili.
Dokiaľ sa dá, treba ľud udržať v nádeji a poslušnosti, hovoria vlády filozofov (pravice, ľavice i stredu)a nabádajú pragmatických ekonómov ku zdržanlivosti. Hlavne v komunikácii smerom k verejnosti. Tam, kde sa číta viac Platón (alebo sa vôbec nečíta) a kde majú ekonómov málo, tam to je celkom jednoduché. Jedenkrát, dvakrát Mor ho, dve, tri tabuľky s optimistickým výhľadom do rokov 2053-54, pár eur na kompenzáciu drahého slnečnicového a palmového oleja a je to v suchu. Kto pri zmysloch by potom veril všelijakým katastrofickým scenárom, ktoré sú väčšinou z dielne opozície (ľavice, pravice či stredu) alebo propagandy cudzích nepriateľských mocností? Kto by veril tomu, že sa naša životná úroveň prepadne možno až o niekoľko desaťročí dozadu, že svojou hĺbkou sa recesia možno priblíži k recesii z 30. rokov minulého storočia?
Len zbabelec a šíriteľ hoaxov.
A čo ekonómovia a tí, čo do ekonomiky trochu vidia?
Nuž, buď sa z nich stanú filozofi, alebo sa aspoň musia učiť novej komunikácii, aby to, čo prezentujú, udržalo obyvateľstvo v nádeji a poslušnosti.
A tak slová na opačných krajoch spektra ako napr. malý - veľký, slabý - silný, málo - veľa postupne nahrádzajú miernejšie vyjadrenia. Veľkú popularitu, najmä u nás, má (a ešte len bude mať) slovíčko: trošku. Niečo sa trošku zmení. Bude o trošku menej teplá voda, bude o trošku menší tlak plynu, bude sa o trošku menej jazdiť a čakajme tiež o trošku drahšie potraviny, ktorých bude na našich o trošku menších pultoch o trošku menej. A keď ešte tento pojem zosilníme na trošičku, tak potom... nie je o čom.
Ak je totiž niečo iné len o trošku, tak sa to dá prežiť.
A s tým musí súhlasiť aj každý filozof, nie?
