Za odmenu, za lojalitu, za výdrž.
Len málokto z nich má s oblasťou, ktorej bude šéfovať toľko skúseností a informácií, že je ho možné považovať za experta, no takto to funguje. Základy nejaké majú, niečo sa doučia a čo sa nedoučia, tak na to si zaplatia poradcov a asistentov.
Napr. taký minister školstva.
Chodil do školy? Chodil. Vie, čo je vysvedčenie, katedra, prestávka, desiata, výlet,... Čo potrebuje viac k riadeniu ministerstva.
Alebo minister životného prostredia.
Videl niekedy životné prostredie? Videl. A dokonca v ňom aj žije, tak jaképakcopak.
Niektoré mená budúcich ministroch, ktoré postupne vychádzajú z kuloárov, však nevyvolávajú len úsmev na tvári, ale v odborných kruhoch doslova smrť v očiach. Jedným z takýchto uniknutých je i Tomáš Taraba.
Chudák.
Prischlo mu vraj ministerstvo kultúry a keď už sa konečne začal tešiť, že bude fakt ministrom, tak sa proti nemu začali spisovať petície. Taká nespravodlivosť. Ešte ho ani v kroji nevideli a už píšu, že sa tam nehodí. Vraj nemá dostatok profesijných skúseností a politicky vyšiel z tade, odkiaľ sa o národnej kultúre rozpráva len za zavretými dverami, v kožených odevoch a v symboloch. Je síce pravda, že potom chvíľu išiel, išiel a z tejto cesty zišiel, no prišiel k pánovi Dankovi. Ten (aj keď tiež niekedy rozpráva v symboloch, ktorým nik nerozumie) síce kožené čižmy nenosí, ale, povedzme si pravdu, tiež to nie je žiadna veľká kultúrna výhra.
Nuž, či petície pomôžu, ťažko povedať.
Ale, vážení umelci, majte sa na pozore. Ak uspejete, môže byť ešte horšie.
Možno tam posadia niekoho ešte menej kompetentného, kto ani kroj neoblečie.
Taký pán Kuffa by ho neobliekol cez sutanu a na pána Danka taký veľký v sklade Národnej rady možno ani nemajú.
