V poslednom čase Robert dosť cestuje a vidí, ako sa vo svete riešia problémy. V Rusku, v Číne,... berme si príklad z veľmocí, ktorým to funguje. My stále ťuťu a muťu a potom sa nečudujme, že nám to všetko padá z rúk. Všetkých len ofukujeme, oprašujeme, riešime počty psychológov a potom to takto dopadá: strieľa sa na premiéra, nepodáva sa ruka prezidentovi. To sú všetko už len dôsledky neefektívnej výchovy. Podľa Robertovho odborného vyjadrenia, ak by vraj bol ON prezidentom, ktorému by nevychovaný fracek nepodal ruku, to by boli iné fukoty. Okrem toho, že by mu ocenenie vytrhol z ruky, tak by mu čosi povedal a poslal ho tam, kde patrí (kde, Robert presne nešpicifikoval). To si fakt myslí nejaký bezvýznamný študentík, že ak na západe vyhral nejakú bezvýznamnú olympiádu, že je majstrom sveta?
Treba tvrdú a pevnú ruku.
V krajinách, kde ju majú, tak si takéto správanie nik nedovolí. No, nech by si len mladý skúsil nepodať ruku Putinovi či Kim Čong-unovi.
Nuž, asi takto, dobre to s nami náš premiér myslí, keď nás chce viesť k vďačnosti a k úcte. A keď to s nami nejde po dobrotky, tak to pôjde po zlotky. Kto sa nezaradí, dve, tri po hube, nakopať do zadku a bude po problémoch.
Pozn. autorky:
Námet na tento príspevok nevznikol v mojej hlave. Motívom bolo nabádanie premiéra k násiliu (ktoré mladý pán Kaliňák nazýva kvetnatou rečou) a rozhovor medzi dvoma staršími ženami, ktorý som si vypočula počas nákupovania.
