A tam zotrval, kým Ťapákov ľubozvučný hlas jemu a novinárom nezvestoval, čo dal nám deň a čím sme mu za to zaplatili.
Nuž, pekné to bolo.
Premiér Fico pohľadom na Ťapáka ocenil výber básne, povedal pár hrejivých slov o kultúre na kultúre a oficiálne vložil jarmo našej spustošenej kultúry do rúk novej ministerky Šimkovičovej so slovami gratulácií smerom k nej a k jej kolektívu. Pani ministerka sa premiérovi pošepky pochválila, že sama báseň vybrala, no z jeho reakcie bolo možné vyčítať, že je mu v podstate jedno, kto to vybral. Hlavne, že to nebolo dlhé. Pani ministerka bola pravdepodobne výberom básne tak vyčerpaná, že jej na príhovor z vlastnej hlavy už nezostalo síl, a tak ho radšej prečítala, so slovami, že aby nezdržiavala.
Jedno oko nezostalo suché.
Osobne si myslím, že by si aj ostatné ministerstvá mohli zobrať príklad z originality pani ministerky a privítať na pôde svojich inštitúcií premiéra tematicky, po svojom. Na ministerstve financií by mu mohli dať nejakú pamätnú mincu s jeho podobizňou, na ministerstve zdravotníctva by ho mohli zaočkovať, alebo mu venovať skalpel, a na ministerstve obrany by ho mohli privítať ukážkou súboja s použitím dobových zbraní. A keby si drôtenú košeľu obliekol rytier Kaliňák...
... jaaaj, no, to už som sa priveľmi rozkokošila...
