Taký vyhranený sangvinik toto gesto veľmi víta a vníma ho ako ideálnu príležitosť dostať sa do ešte bližšej blízkosti druhého. Ešte kým si stihnete uvedomiť, že sa k vám blíži, už vám zdrapne ruku, niekedy i obidve, trasie s nimi a často nepustí, až kým mu nedáte jasne najavo, že dosť bolo rozkoše. Pred podaním ruky nerozmýšľa. Koná intuitívne. Ide a koná. A myslí to úprimne. Dotýkať sa ľudí berie ako prirodzenú a príjemnú súčasť života...
Ak podáva ruku cholerik, tak je to takmer vždy s nejakým úmyslom, zámerom. Kalkuluje. Nie, že by ho nejak zvlášť tešilo dotýkať sa cudzích ľudí, ale vie, že sa to vyžaduje a že by mu strhlo body, ak by ruku nepodal. Navyše, ak trochu pritlačí a jeho stisk bude mať väčšiu silu ako ten druhý, dáva najavo svoju silu, svoju nadradenosť. A to má cholerik rád...
Flegmatik je slušák. Podanie ruky berie ako prejav slušnosti, úcty, pokory, rešpektu. Jeho stisk nie je vtieravý. Je jemný, poddajný, teplý. Vkladá do neho ľudskosť...
Melancholik, ak by nemusel, tak ruku nepodáva. V jeho očiach je to hlúpy zvyk. Rovnako, ako každé dotýkanie sa druhých ľudí. Je to nehygienické, nepríjemné a zbytočné. Ak už ruku podá, musí sa k tomu vnútorne presvedčiť a donútiť. Jeho stisk je potom i tak mdlý, a ako hovoria Česi, jak leklá ryba. Ak už melancholik ruku podá, nie je to len výsledok výchovy a svojho vnútorného presvedčovania, ale v prípade vyjadrovania poďakovania, úcty či rešpektu, musí byť o tejto skutočnosti naozaj presvedčený. Ten druhý si to musí zaslúžiť. Nehrá sa na slušného. Vyjadruje svoj názor, svoj postoj, vyjadruje samého seba...
Tak ako Simon.
