Už pri úvodných odpaľovacích a burcujúcich výkrikoch predskokana Ľuboša Blahu som sa zrazu ocitla v r. 1986 na poslednom zjazde Komunistickej strany Československa a musela som sa niekoľkokrát štipnúť do ruky, či sa mi nesníva. Ilúzia bola dokonalá.
Ľuboš Blaha s čapicou v ruke (prisahala by som, že presne takú si pamätám z fotiek V. I. Lenina) sa prihovoril z pódia stovkám manifestujúcich slovami, ktoré nesmeli chýbať na žiadnom zjazde strany: súdružky, súdruhovia, česť práci. Dookola mával čapicou, spomínal na staré dobré časy, vykríkal, že z nás niekto spravil otrokov vo vlastnej krajine a so slovami posledná borba splála, dajme sa na pochod, vyzýval prítomných k odboju a k povstaniu. Bol v takom tranze, že svoj desaťminútový prejav zakončil pravdepodobne neplánovaným výkrikom: čapice hore - Slovensko dole, a i keď si vzápätí uvedomil, že asi povedal blbosť a snažil sa svoj posledný výkrik opraviť, nakoniec to nechal tak. Nemalo to zmysel. Jasajúcim divákom to bolo aj tak jedno. Z veľkoplošnej obrazovky za ním bolo vidieť, že ľudia ako najatí skandovali: „ My chceme slobodu“ a mávali po vzore Ľuboša čapicami nad hlavou. Posledné, čo ma upútalo, bolo, že to boli väčšinou oranžové šiltovky, čo signalizuje len tri možné dôvody: buď mali v Rimavskej Sobote výpredaj alebo si na zjazd z neďalekej diaľnice odskočili cestári alebo ich účastníci zjazdu fasovali pri vchode.
Viac som už neskúmala.
Psychicky som sa zrútila, vypla som youtube a ráznym krokom som prešla ku chladničke, kde máme s manželom odloženú pollitrovku pálenky. Na horšie časy.
A tie práve dorazili.
https://www.youtube.com/watch?v=Owqggg60T4U
