Sangvinici sú herci a pokiaľ majú pre koho hrať, hrajú.
A pán Kaliňák má svoju publikum. Dokonca veľmi početné publikum.
Je mu v podstate jedno, kde svoj umelecký výstup podáva, hlavné je, že to zaberá kamera, prípadne to vidí dostatočný počet divákov.
I keď je to možno trochu čudné, pán Kaliňák si to teraz užíva. Necíti sa byť ohrozený. Mal dostatok času, aby si všetko potrebné vybavil a nepotrebné zlikvidoval, i dostatok peňazí, aby si kúpil najlepších ľudí. Navyše, má vieru, že stačí vydržať do volieb, a pri sebe svojich najvernejších sluhov: svoju charizmu, nadanie presvedčiť a komunikačné zručnosti. Energiu nevenuje sprostostiam, ako je pesimizmus alebo otázky typu Čo keď...? A nudiť sa nebude. Má veľa roboty, ktorá ho zatiaľ baví.
Dokedy môže takto fungovať?
Dovtedy, kým nezistí, že to nie je hra, v ktorej vyhráva.
Jeho pevný nervový systém i optimistický prístup k životu sú závislé od jeho pohody, od možnosti slobodne sa rozhodovať a od potvrdenia okolia. Ak toto nebude mať, s hrou končí. Bez ohľadu na to, čo sa od neho očakáva.
Ak pán Kaliňák skončí vo väzbe, bude sa chvíľu rozčuľovať, ale dá to. Dokonca je možné, že si tam nájde kamarátov, začne sa venovať kúzelníckemu umeniu, možno kariére ľudového rozprávača, alebo sa vráti k hre na hudobný nástroj a založí umelecký súbor, s ktorým bude vystupovať na turné po žalároch slovenských.
Ak však súd rozhodne o prísnej kolúznej väzbe, začína sa boj s časom. Sangvinici sú totiž netrpezliví a potrebujú pravidelný prísun a zdroj energie: pozornosť druhých. Ak bude kolúzna väzba príliš dlhá a prísna, Robert nevydrží. Fyzicky ani psychicky.
A výsledok?
Krédom sangvinika je sloboda, základnou potrebou - ľudská spoločnosť.
Ak tieto dva piliere stratí, stráca zmysel života....
A z veselého prince se stane smutný král...
