Eufóriu, ktorá v Smere vypukla po voľbách a po prvom vydarenom pokuse pozliepať vládu, vystriedala krutá realita všedných dní. Rozradostené dievčence Monika a Katarína sa vrátili do práce, ruky pripravené na gratulácie, uši na ovácie a...? A nič. Žiadne pekné privítanie. Ba, čo viac. Vraj sa s nimi nikto nechcel kamarátiť a hrať.
Nuž, nečudujme sa, že potom - už len nazlostené dupanie, slzy a plač.
Podľa Moniky to vraj bola tak ťažká ostrakizácia, že už to obidve vetrom ošľahané dievčatá nevydržali a museli chuderky z progresívnej aliancie socialistov a demokratov odísť a zaradiť sa na úroveň pánov Uhríka a Radačovského, ktorých tam nikto nechce už od začiatku.
Ťažko hodnotiť, čo je podľa pani Moniky ťažká ostrakizácia, no ak ju to prinútilo odísť a zobrať so sebou i Katarínu, muselo to byť naozaj kruté. Či na nich kolegovia socialisti pľuli, alebo im lepili dehonestujúce nálepky na chrbát, alebo ich zamykali na záchode, sa nevie, no Monika s Katarínou to cítili ako neakceptovateľné a hrdo odišli do vyhnanstva. Či na tretieho člena z delegácie Smeru, pána Róberta, kolegovia menej pľuli, sa tiež nevie, no ten sa rozhodol vo frakcii ešte chvíľu trpieť, a zobral si čas na rozmyslenie.
Osobne si myslím, že Monika s Katarínou urobili veľmi dobre, že odišli.
Nechať sa ponižovať nejakými sedliakmi z Bruselu?
To určite!
Ešte budú prstočekom hrabať, nechtíkom škrabkať, aby sa vrátili...
Nech si to tam bez odborníčok zo slovenského Smeru pekne vyžerú, nevďačníci závistliví. Nech si uvedomia, že takto sa k prvým dámam sociálnej demokracie u nás správať nesmú.
A najmä teraz, keď vyhrali voľby.
Zdroj:
