Dalo by sa hodiny diskutovať o stratenom čase, o premárnených šanciach, ale i o príležitostiach a nových cestách. Niekto mal smolu a niekto šťastie. Niekoho dostal COVID na kolená, iného do dimenzií, o ktorých nikdy ani nesníval. Ako sa s dvomi rokmi obmedzení a strachu každý vyrovnal, bolo a je otázkou jeho zdravia, nastavenia, rodinného a finančného zázemia, ale i ochoty prekonávať prekážky a prijímať zmeny.
Pri otázke, kto trpel a utrpel najviac, by som sa so svojou odpoveďou pravdepodobne dostala do konfliktu s množstvom ľudí, ale myslím si, že to boli deti. To, čo im rozhodnutia našich odborníkov vzali, to im, žiaľ, už nikto nikdy nevráti. Keď počujem z televíznej obrazovky názor, že naše deti vôbec v ničom nezaostali a že tieto dva roky dobehnú bez ujmy na zdraví, vypínam. Keď sa k otázke vyjadrujú politici, ktorí sú zodpovední predovšetkým za ekonomické riadenie štátu, vypínam.
Práca s deťmi a pre deti je mojím životom a vidím už dnes, aké následky na deťoch zanechali nekompetentné opatrenia a ako im skomplikujú ich životy v budúcnosti. I napriek tomu, že som zo všetkých strán počúvala, ako sa deje všetko v ich prospech, pre ich zdravie a záchranu života, v priamom prenose som mohla sledovať opak.
Deti sa museli prispôsobiť dospelákom.
Ak pán v televízii rozhodol nasadiť si rúška, 3-4 ročné deti nosili rúška a väčšinu dňa (celú polovicu svojho života!!!) sa v materských školách stretávali len s orúškovanými ľuďmi. Ak pán v televízii zakázal športovať, 7-8 ročné deti zostávali sedieť v detských izbách. Ak pán v televízii povedal, že platí zákaz stretávania sa, 12-13 ročné deti si naplňovali základnú sociálnu potrebu na facebooku. Tieto deti už nikdy nebudú mať 3-4 roky, aby sa práve v tomto období naučili čítať emócie z ľudských tvárí. („Čo tak na mňa pozeráš?“ spýtala sa učiteľka malého škôlkara, ktorý z nej nemohol vonku na vychádzke spustiť oči. „Ja som nikdy nevidel, ako sa smeješ,“ odpovedal jej malý Štefko.) Tieto deti už nikdy nebudú na prvom stupni ZŠ, kde by mali v telocvični rozvíjať (pre ich život a zdravý telesný vývin) najdôležitejšie gymnastické zručnosti, kde by si mali pri kolektívnych hrách overovať význam pravidiel a fair play.
A čo na to hovoria vysokopostavení páni a panie v televízii?
Vraj sa to naučia inokedy. Neskôr, veď na to majú celý život.
S niekým iným, ako sú ich rovesníci.
Nechcem byť zlým prorokom, ale mám pocit, že to nebude také jednoduché.
I keď nám odborníci na opatrenia tvrdili a tvrdia niečo iné, naše deti sme tieto dva roky nechránili. Počúvali sme čudné a z týždňa na týždeň meniace sa nariadenia celkom cudzích ľudí, ktorých si vybrali iní cudzí ľudia, a títo nám pod hrozbami a trestami vysvetlili, že nie my máme chrániť naše deti, ale naše deti musia chrániť nás, starších. Mali sme ich viesť k zodpovednosti a vysvetľovať im, že je celkom normálne nedýchať, nešportovať, zostať doma zavretí v izbe, lebo inak... svojvoľným porušovaním pravidiel môžu byť zodpovedné za smrť. A my sme poslúchli cudzích pánov a svoje deti sme vystrčili (a stále strkáme) pred seba ako štíty.
A deti to zobrali na seba a zvládli to úžasne.
I za cenu, že mnohé z nich budú mať problémy s čítaním z tváre druhých ľudí, i za cenu, že sa mnohé z nich už nikdy nenaučia kotúľ a vo veku, kedy by mali byť najpohyblivejšie, sú poskracované ako ich babičky, i za cenu psychických a vzťahových útrap, ktoré mnohým z nich skomplikujú život v dospelosti.
A my?
My sa modlime, aby, až prídu do veku, keď si toto všetko uvedomia, boli naše dcéry a synovia zhovievaví a milosrdní. Nie k tým cudzím pánom a paniam z obrazovky, ktorí nás tak pekne navigovali, ale k nám, k ich rodičom.
