Ako som cestovala vlakom

Kto necestoval vlakom smer Bratislava-Košice v piatok poobede, nevie, o čom je život.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (108)

Priznám sa, vlakom často necestujem, no z času načas som nútená využiť prepravné služby i železničnej spoločnosti. Tak tomu bolo i minulý piatok, keď som sa potrebovala dostať z Trnavy do Nového Mesta nad Váhom.

Už keď vlak od Bratislavy prichádzal do stanice, bolo nám, čo sme stáli na trnavskom peróne, zrejmé, že to nebude ľahká cesta. I napriek veľkej rýchlosti vlaku si každý z nás mohol všimnúť, že za sklami okien je natlačených toľko ľudí, že už dostať sa do vlaku, bude raz označované za hrdinský čin. Vlak zastal, dvere sa otvorili, vystúpilo zo pár jedincov a dav pripravený zdolať akúkoľvek prekážku, len aby sa dostal domov, začal nastupovať. Až keď som nastúpila, som zistila, že som sa ocitla v chodbičke jedálenského vozňa a pretože sa mi zdalo, že je tam pre pohodlné cestovanie v stoji príliš veľa ľudí, rozhodla som sa prejsť cez jedálenský voz do ďalšieho vagóna s vierou lepšej pozície.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Táto Sophiina voľba sa ukázala byť nesprávnou.

Rovnaký nápad malo ešte niekoľko ľudí z chodbičky, a tak sme sa v kolóne pod prísnym zrakom čašníkov začali presúvať. Naša púť sa skončila v zúženej chodbičke pri vychádzaní z jedálenského vozňa, kde sme sa zasekli. Z druhej strany preplneného vlaku mali totiž cestujúci rovnaký nápad, takže dve putujúce kolóny narazili a vpred ani nazad sa už nik nepohol. Nedalo sa. I napriek tomu, že to nebolo príliš pohodlné, lebo sme boli natlačení jeden na druhého, väčšina z nás sa rozhodla v tejto polohe zotrvať.

Na svojich 20 cm štvorcových sme si každý urobili svoje pohodlie a dúfali, že nebude horšie.

SkryťVypnúť reklamu

Študenti vytiahli mobily, dospeláci, ktorí mali možnosť, pozerali z okna, tí, čo túto možnosť nemali, pozerali do nepríčetna.

Zrazu som si všimla chlapca, ktorý stál asi 2 metre odo mňa, že sa začína vyzliekať. Či mu bolo len horúco z tepla, ktoré produkoval samotný vlak a ľudia, alebo trpel klaustrofóbiou a bolo mu špatne, neviem, isté bolo, že najskôr išla dole bunda, potom trigovica a nakoniec tričko, ktoré skončili zavesené na madle pri okne. Polonahý chlapec sa týmto pravdepodobne upokojil, vytiahol z ruksaku banán a z chuti sa do neho pustil. Šupu nemal kde odhodiť, tak ju položil vedľa svojho veľkého batohu na zem s predpokladom, že až bude vystupovať, zoberie ju a vyhodí.

SkryťVypnúť reklamu

A potom sa to stalo.

Niektorým ľuďom sa zdalo, že inde bude asi lepšie a rozhodli sa prekonať masu, ktorá upchávala zúženú uličku a dostať sa buď z jedálenského vozňa alebo naopak do jedálenského vozňa. To, čo nastalo, poznám len zo starej grotesky alebo zo záberov z tretích krajín, kde cesta dopravným prostriedkom môže znamenať cestu poslednú. Masa sa premenila na ľudské puzzle. Tam, kde mali niektorí voľný priestor, napríklad nemali väčšie brucho, sa zakliesnili tí, ktorí ho mali. Tým, ktorí nemali prsia, sa na hrude dostali vnady tých, ktorí nimi boli obdarení. Miesta, ktoré zostali nevyplnené ľudskými telami, zaplnili batožiny. Jediný priestor, kde bola aká taká istota, že nemáte kus iného človeka, bol povrch hlavy. Ale ani to nebolo príliš isté. Z davu sa ozývali zúfalé výkriky typu: Auuu, môj necht, kde je môj necht! alebo Nedávajte mi tam ruku! alebo Stojíte mi na nohe! Polonahý chlapec, ktorý videl, ako sa mu stráca z dohľadu batoh (lebo ten nabrala na na nohu prechádzajúca slečna a vliekla ho za sebou), v snahe ho zachrániť si čupol (neviem ako) a batoh sa snažil, ťahať k sebe, čím podrazil danej slečne nohy. Nemala, chudera, kde spadnúť, dav jej to nedovolil. Chytila sa nejakého pána pred ňou a snažila sa vymaniť a zachrániť si zachytenú nohu v chlapcovom ruksaku, čím sa dostala takmer do vodorovnej polohy. Ťažko povedať, čo sa tam dole stalo, ale po pár sekundách mal chlapec svoj ruksak v rukách a tisol si ho k hrudi. Banánová šupa, ktorá sa prilepila zospodu na batoh sa mu prilepila na hruď, a to i s nejakou pokrčenou vreckovkou a so strateným, asi trojcentimetrovým nechtom s krásnym vyobrazením Mikuláša. Oblečenie, ktoré mal chlapec zavesené na madle pri okne, odišlo s davom.

SkryťVypnúť reklamu

Držala som si kabelku a dúfala som, že nič horšie sa už nemôže stať.

Mýlila som sa.

Z jedálenského vozňa sa zrazu ozval krik: "Okamžite uvoľnite chodbičku. Tá musí byť voľná! Cestujúci sa sťažujú, že nemôžu prejsť z ani do jedálenského vozňa a ja musím prejsť!" Sprievodkyňa sa domáhala práv svojich i práv cestujúcich, ktorí sa potrebovali dostať z miesta A do bodu B, no márne. Ľudské puzzle nedovolilo. Sprievodkyňa, pravdepodobne cholerička, pod heslom, kde nepomôže sila, tam pomôže väčšia sila, zvýšila hlas i tlak a začala dav pred sebou vytláčať vlastným telom smerom vpred. Podľa sily hlasu a sily tlaku sme čoskoro pochopili, že musí ísť o statnú ženu, ktorá je navyknutá vyhrávať, lebo bez toho, aby sme sa o to akokoľvek snažili, celá skladačka sa samovoľne posúvala. Zastavila ju až ešte väčšia ľudská masa v ďalšom vagóne.

Chvalabohu, hlas z amplióna prerušil rozčúlené otázky sprievodkyne, ktorá sa neustále pýtala, či sme hluchí alebo sprostí, a oznámil, že sa blíži Leopoldov, čo bol predpoklad, že ak sa otvoria dvere, časť ľudí, pokiaľ sa im podarí prísť včas ku dverám, vystúpi.

Nuž, čo vám poviem.

V Novom Meste som vystúpila.

Spotená a v šoku.

K hrudi som si pritláčala kabelku s odtrhnutým uchom, zhlboka som dýchala, ďakovala Bohu, že som prežila, a očami som sledovala odchádzajúci vlak. Pred očami som mala obraz, ktorý sa naskytne na peróne čakajúcim ľuďom možno v Žiline a možno až v Košiciach: z vlaku uvidia vystupovať polonahého chlapca s prilepenou banánovou šupou, servítkou a s trojcentimetrovým nechtom s Mikulášom na hrudi. Sviatoční cestujúci, ako som ja, budú neveriacky pozerať a rozmýšľať, čo sa asi vo vlaku udialo. Tým, ktorí sú na piatkové cesty rýchlikom Bratislava - Košice zvyklí, nebude asi treba vysvetľovať nič.

Věra Tepličková

Věra Tepličková

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  829
  •  | 
  • Páči sa:  8 908x

V prvom rade som manželka, mama a babička, ktorá nadovšetko miluje svoju úžasnú rodinu. Profesionálne som sociálna pedagogička a vychovávateľka s viac ako 26 ročnou pedagogickou praxou. Už viac ako 10 rokov sa venujem štúdiu ľudského temperamentu. Fascinuje ma pozorovať a študovať správanie ľudí, medziľudské vzťahy v rodinách, pátrať po príčinách problémov a hľadať možnosti ich riešenia. Mojim krédom je citát Marca Vitruvia Pollia: Rodičia majú dať deťom na cestu veľkú výbavu, ktorá by pri stroskotaní lode vyplávala spolu s nimi na hladinu. Zoznam autorových rubrík:  LampáreňS politikmi netancujem.Výchova a vzdelávanie inak.Keď už nič, tak rýmy...Zo života ...NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu