Vnikli do nášho hlučného a nepokojného života a učia nás byť tichšími, spontánnejšími, trpezlivejšími a pokornejšími. Učia nás zastaviť sa a všímať si detailov okolo nás, ktoré sme v časovom strese prestali vnímať. Pomáhajú nám znovu objavovať a rešpektovať rytmus, harmóniu a tie najzákladnejšie ľudské potreby. Hýbu sa vtedy, keď by sa patrilo sedieť, kričia vtedy, keď by sa patrilo byť ticho a naopak, odmietajú hovoriť, keď by bolo vhodné niečo povedať. Svojim správaním nás „zorganizovaných a systémom zmanipulovaných“ privádzajú do rozpakov, do pomykova i do šialenstva. Nerešpektujú svet, ktorí sme im predložili. Majú svoj vlastný.
Nedávno sme v našom centre voľného času otvorili záujmový krúžok s názvom Úsmev. Jeho členmi sú prevažne deti so zdravotným znevýhodnením, pričom väčšina z nich sú autisti. Tento krúžok nemá ani osnovy ani štandardy. Nemáme vopred stanovený výchovno-vzdelávací cieľ, metódy, formy ani prostriedky. Máme iba nejasnú predstavu, úžasný priestor a čas, v ktorom sa snažíme prepojiť náš svet s ich svetom. Nepokúšame sa ich liečiť ani prevychovávať. Predkladáme im podnety a rešpektujeme, ako ich jednotlivé deti spracúvajú. Predkladáme im podnety a často zostávame v nemom úžase, ako deti reagujú, čo všetko vedia a aké majú špeciálne danosti. Nie my ich, to oni nás učia.
Dokedy?
Možno dovtedy, kým si neuvedomíme, že život nie je o výkone a o rýchlosti. A možno dovtedy, kým nám inšpekcia nepríde na to, že jeden z našich krúžkov nespĺňa povinné formálne náležitosti a už vôbec žiadne kritéria pedagogického pôsobenia na deti v ich voľnom čase. Tak nám držte palce :-).
