Som invalidná dôchodkyňa a žijem so svojim manželom v malom meste. Raz do mesiaca ideme spolu na väčší nákup. Muža beriem so sebou ako pomocnú silu, ktorá nosí a vozí, a ja slúžim ako navigácia a poradný orgán, čo treba nakúpiť. Vzhľadom k tomu, že ja som v podstate imobilná (pohybujem sa iba prostredníctvom dvoch bariel) a manžel je (teda aspoň podľa mňa) obchodne dementný, jeden bez druhého by sme veľký nákup nezvládli.
I dnes, po mesiaci, sme sa na taký nákup vypravili.
Zaparkovali sme pred obchodným centrom, manžel mi pomohol z auta a išli sme sa postaviť do dlhého radu dôchodcov na košík. Bolo takmer 10.00 hod. Bezpečný čas vyhradený pre nás, milovaných seniorov. Pršalo a my sme nemali dáždnik. Veď len prebehneme z auta do obchodu, načo by sme sa oštárali ešte s dáždnikom, povedali sme si pri odchode z domu, keď sme si naťahovali gumené rukavice a rúška.
A to sme neurobili dobre.
Dážď síce nebol silný, ale keď na vás prší 10 minút, následky to má. Do obchodu sme sa dostali mokrí do niti. Navyše sme obidvaja mali opršané alebo zarosené okuliare (nedalo sa to v tej chvíli rozoznať), takže sme ani poriadne nevideli, že sa k nám blíži statný zamestnanec, ktorý nás už z ďaleka striekal hlava nehlava nejakou alkoholovou vodou so slovami:
„Stojte, stojte, s košíkom môže ísť do obchodu vždy len jeden. Tak je to vyrátané. 40 košíkov, 40 ľudí. Ani o nohu viac. Ak chcete ísť dvaja, musíte si počkať ešte na jeden košík.“
Márne sme sa mu snažili vysvetliť, že dva košíky neuvezieme, lebo ja potrebujem držať barle.
„To ma nezaujíma, nariadenie je nariadenie. Buď druhý košík, alebo nič. A dodržujte dvojmetrový odstup,“ pripomenul nám neoblomný dozorca, kým odišiel striekať ďalších zákazníkov.
Nič sa nedalo robiť. Manžel si počkal na druhý košík a do predajne sme vchádzali v dvojmetrovom rozostupe s dvomi košíkmi. Ja som sa ten svoj snažila posúvať najskôr menej chorou nohou a potom i barlou, ale keďže som vyfasovala košík, ktorému sa kolieska točili len do jednej strany, točila som dookola na jednom mieste pri banánoch a ďalej ani krok. Aby sme sa vôbec pohli dopredu, musel nakoniec manžel zobrať i ten môj košík a tlačil pred sebou košíky dva.
„Dodržujte dvojmetrový odstup,“ zakričal na nás z chodby dozorca, keď zistil, že napoly hluchému mužovi čosi hovorím do ucha a že sme sa ocitli nebezpečne blízko seba.
Nuž, nič sa nedalo robiť.
Manžel dva metre za mnou tlačil dva košíky a ja som mu ako predvoj hlásila (no... hlásila, hlasno som po ňom revala, aby počul), čo má o dva metre vybrať z regálu a dať do košíka. Asi dvakrát sa mi podarilo ľahšiu vec do košíka z dvojmetrovej vzdialenosti hodiť i samej, ale na múku ani minerálku som si z dôvodu bezpečnosti manžela netrúfala.
K pokladni sme sa dostali asi po hodine dobrodružnej cesty, plnej napätia a kriku.
Dažďová voda už na nás oschla, a to že sme boli pred hodinou mokrí, pripomínal len slabý závan alkoholovej vône z postreku.
I keď som pri pokladni zistila, že v košíku sú nejaké veci, ktoré som mužovi vôbec nekázala (nepočul dobre, čo hovorím a cez zarosené okuliare dobre nevidel, čo tam dáva), v rýchlosti sme zaplatili a zmorení sme odchádzali z obchodu.
Okrem plánovaných vecí sme si odnášali i plavecké okuliare, tampóny a kinder vajce, ale nevadí. Hlavne, že to bolo za nami. Mali sme nakúpené.
Bolo 10.55 hod.
Stihli sme to na poslednú chvíľu.
Nechcem ani pomyslieť na dôsledky nášho bezprizorného pohybu po obchode, ak by statný dozorca zistil, že sme prekročili vyhradený čas pre dôchodcov.
