Keď musím, tak musím...
Každý z nás sa našiel aspoň v jednej liberálnej výnimke, ktorá sa na obmedzenie vychádzania nevzťahuje, takže s vopred pripravenou výhovorkou pre prípadnú policajnú otázku, kde, prečo a za kým ideme, vychádzame z domovov, nakupujeme rožky na veľkonočného baránka a pendlujeme po Slovensku tak, ako by sa nechumelilo. Mladí, starí. Núdzový stav, nenúdzový stav.
Zatiaľ, čo by sa policajti a vojaci v čase núdzového stavu mali unudene prechádzať na hraniciach okresov a svojou prítomnosťou už z diaľky odstrašovať počin nejaké prípadného odvážlivca, ktorý sa i napriek núdzi vybral na neodkladnú púť, porušujú zákaz zhromažďovania sa, vzájomne sa kontaminujú s posádkami aut a vypĺňajú s tisíckami pútnikov dôležité dotazníky. Neskôr, ak neskončia s vírusom v karanténe, sa zahrajú na kriminálnu ústredňu, ktorá pátra, a budú zisťovať, či Lojzo M. z Lozorna mohol naozaj cestovať za svojou prastarou matkou Anežkou P. do Humenného, ktorá potrebovala nakŕmiť zajacov a psa.
Iní policajti strážia dom nakazeného, aby i napriek zákazu naozaj neodišiel z domu, a tí, ktorí ešte zostávajú, sa naháňajú na hraniciach s tými, ktorí si do Rakúska odskočili kúpiť len zemiaky a mlieko.
Celkom ako u blbých na dvore...
Máme šťastie, že koronavírus je celkom tolerantné a milé stvorenie a že nám v podstate len vytvára podmienky a priestor na malé cvičenie našej zodpovednosti pre prípadný naozajstný núdzový stav v budúcnosti.
To, či zlyhávame, alebo sme pripravení na prípadnú budúcu katastrofu, nebudem komentovať.
Môžeme to všetci sledovať v priamom prenose.
