Bolo to pekné kráľovstvo.
Ovečky a baránky tam svorne žili a pracovali a tešili sa z detí a z výsledkov svojej práce. Hneď za bránou kráľovstva sa nachádzala veľká lúka. Najkrajšia lúka na svete. Bola plná šťavnatej trávy a všakovakých kvetov a bylín a obyvatelia kráľovstva ju mali veľmi radi. Na pašu chodili každý deň a radovali sa, že potešia farbami lúky svoje oči, porozprávajú sa s priateľmi a naberú energiu, ktorú im lúka poskytovala.
Takto to bolo po stáročia, až raz...
V neďalekom lese sa usídlila svorka vlkov. Tí skoro zistili, že na lúku pri lese chodí chutná jahňacina a baranina, a tak začali stádo napádať. Najskôr jednu, dve ovečky, ale pretože sa svorka stále rozrastala, pár kusov už im nestačilo, a tak po krátkom čase začali zo stáda miznúť desiatky a stovky ovečiek a baránkov.
Kráľovská barania rada skoro zistila, že sa z lúky tratia ovečky a baránky a zakázala svojim obyvateľom na pašu chodiť. Vystrašené ovečky a baránky to rešpektovali, no za lúkou sa im veľmi cnelo.
Kráľovská barania rada si čoskoro všimla, že ovečky stoja pri bráne a smutne pozerajú smerom k rozkvitnutej lúke. Vedeli, že udržať ich bude ťažšie a ťažšie, a tak rozmýšľali, ako situáciu vyriešiť.
„Mám nápad,“ povedal zrazu člen rady - Baran č. 22. „Poručme kováčovi, aby ukoval špeciálne zvončeky, ktoré nebudú zvoniť, ale budú vydávať zvuky podobné vlčiemu vytiu. Rozdáme ich ovečkám, každá si svoj zvonček zavesí na krk a keď všetky hromadne vyjdú na lúku, tisícky zvončekov vydajú silný zvuk, vlky sa naľakajú konkurencie a dajú ovciam pokoj.“
Kráľovská rada Baranov zatlieskala nad fantastickým nápadom. Už chceli dať pokyn kováčovi, keď sa o slovo prihlásil Baran č. 11: „Lenže vlky nie sú sprosté, možno ich to na chvíľu odradí, ale nakoniec prídu na to, že sú to len zvonce na krku ovečiek a problém máme naspäť. Ja by som navrhoval, zašiť zvonce ovečkám pod kožu, aby ich vlky nezbadali. Nikdy si nemôžu byť istí, či to náhodou nie sú vlky v barančej koži.“
Radosť kráľovskej baranej rady bola preveliká a ako sa dohodli, tak i učinili.
Na druhý deň dali vyrobiť tisícky a tisícky špeciálnych zvončekov, prikázali obyvateľstvu, aby si ich dali zašiť pod kožu, otvorili bránu a sledovali, ako to dopadne.
No, dopadlo to nedobre.
Nie všetky ovečky poslúchli. Tri štvrtiny z nich si nedali zvončeky zašiť pod kožu a vybrali sa spolu s tými so zvončekmi na pašu. V neďalekom lese vlky spozorneli. Počuli niečo, čo im pripomínalo vytie vlkov, ale zvuk to bol tak slabý, že to riskli, vrhli sa na stádo a pár desiatok ovečiek so zvončekmi i bez nich opäť dokaličili.
Kráľovská rada sa pri pohľade na pohromu rozčúlila a najvyšší z Baranov zakričal z kráľovského okna: „To sa takto nedá, milí naši poddaní. Ak budeme podvádzať a nedáme si zvončeky všetci, vlkov neodstrašíme. Musíme byť všetci zodpovední a jednotní. Inak na lúku chodiť nebudeme.“
Po tomto príhovore sa niektoré ovečky bez zvončekov preľakli a utekali ku kráľovskému zašívačovi, aby im zvončeky zašil pod kožu.
Na ďalší deň sa ovečky opäť vypravili na pašu. Už jedna tretina z nich mala zvončeky pod kožou, no dve tretiny nie. A scenár sa opakoval i keď bol zvuk zvončekov už trocha silnejší. Stádo sa domov vrátilo zasa o pár kusov menšie.
Kráľovská rada sa radila, čo s tým a Baran č. 22, ktorý ako prvý predniesol nápad so zvončekmi, povedal: „Ja si myslím, že môj nápad so zvončekmi je veľmi dobrý, len sa zdá, že zvuk je stále ešte slabý. Prikážme ovečkám zašiť si pod kožu zvončeky dva. To by v tom bol čert, aby zosilnený zvuk nepomohol.“
„Výborný nápad,“ povedal Baran č. 7, „ja by som však ešte pritvrdil. Tým ovečkám, ktoré budú mať dva zvončeky pod kožou, nalepme na čelo ceduľku s nápisom VLK. Keď vlky počujú zvuk a uvidia ceduľku, naľakajú sa a stádo nechajú tak.“
Kráľovská rada sa opäť zaradovala a urobila všetko tak, ako sa dohodli.
Na ďalší deň sa stádo ovečiek vybralo opäť na pašu. Už polovica z nich mala dva zvončeky zašité pod kožou a na čele ceduľku s nápisom VLK, polovica opäť nepočúvla a zamiešala sa do stáda.
A výsledok? Rovnaký.
Stádo sa z paše vrátilo opäť menšie. A čo viac, niektoré ovečky so zašitými zvončekmi si začali sťažovať, že im zvončeky pod kožou nerobia dobre. Otláčajú ich, vydávajú zvuk pri každom pohybe a oni nemôžu dobre spať ani žiť ako predtým.
Kráľovská rada zúrila: „Nevďačníci, nevďační. Zadarmo zvonce a ceduľky dostanú a nevážia si to. A taký dobrý nápad to je. Nechajme to tak, veď oni si po čase zvyknú. Sústreďme sa na tých, čo nechcú poslúchať. Oni sú príčinou nešťastia v našom kráľovstve. Čo urobíme?“
„Môj nápad je naozaj veľmi dobrý," povedal opäť Baran č. 22, „ale zvuk zvončekov je ešte asi stále slabý. Urobme to tak, že prikážeme ovečkám zašiť si pod kožu tretí zvonček a na pašu s ceduľkou na čele pôjdu len oni. Za odmenu. Tým bez zvoncov a bez ceduľky zakážeme za trest na pašu ísť.“
A ako do dopadlo?
Zatiaľ ešte nevieme, ovečky sa ešte nevrátili z paše.
Polovica stáda, ktorá zostala za branou, smutne pozerá cez mreže na rozkvitnutú lúku, sníva o šťavnatej tráve a rozmýšľa, či si predsa len zvončeky pod kožu a ceduľku na čelo nemali dať.
A kráľovská rada Baranov?
Čakajú pri kráľovskom okne a pozerajú smerom k lúke. Keď sa stádo vráti opäť v menšom počte, prikážu zašiť 4. zvonček. To by v tom bol čert, aby ich zvuk raz vlkov nezastrašil.
Pozn. autorky:
Pripomienka 17. novembra 1989 môže mať všakovaké podoby. Toto je tá moja...
