I napriek tomu, že som vyrastala na dedine a náš dvor bol vždy plný zvierat, akosi som „nadmernú lásku“ ku zvieratám nepodedila. Niektorých som sa bála, iných som sa štítila a asi nikdy som tak, ako iné deti, nevyhľadávala situácie, kedy by som si chcela „niečo“ pohladkať. Ďakovala som osudu, že mi do cesty privial i partnera rovnakého zmýšľania, ktorý sa nikdy nezaoberal myšlienkou vlastniť niečo malé a chlpaté.
A potom to prišlo.
Miška, ktorá sa nám narodila, bola od malička zbláznená do zvierat. Žiadneho z nich sa nebála a ja som s hrôzou v očiach a s očakávaním istej besnoty alebo toxoplazmózy márne bránila situáciám, kedy sa usilovala pomaznať sa s túlavou mačkou či rehabilitovať zrazeného drozda. Doma sa nám i napriek nášmu rodičovskému zákazu hromadili rôzne druhy zvierat, a to najmä tých, ktoré vykazovali akúkoľvek známku postihnutia či choroby. Knihami o zvieratkách, plyšákmi v kočíku, obrázkami zvierat a nekonečnými srdcervúcimi listami k narodeninám s prosbami, aby sme jej kúpili psa, nás postupne pripravovala na to, že raz bude zvieracia lekárka. I napriek mojim obavám a výhradám od svojho detského sna neustúpila a ja som musela začať rešpektovať jej život plný tvorov, ku ktorým som si ja sama cestu nikdy nenašla.
A potom prišiel „podraz“ číslo 2.
Dcéra nám po ročnom štúdiu na veterine predstavila Megie – malú fľakatú trojmesačnú fenku jack russela . JEJ PSA. S manželom, s ktorým sme sa dlhé roky vzpierali a bránili, že do bytu psa nikdy a v žiadnom prípade, sme kapitulovali. Prvé dni nášho spolunažívania sme veľmi ťažko niesli. „Obrblali“ sme každý chlp v koberci, každý dotyk šteniatka, ktoré sa chcelo hrať. Boli sme nepríjemní, nahnevaní. Ale dcéra s Megie to nevzdávali. Pri každej príležitosti nás presviedčali, že zviera nie je len akási prázdna vec. Obidve nás trpezlivo učili, že zviera cíti, že vie prejaviť náklonnosť, lásku a oddanosť, že sa vie uraziť, ale i vypočítavo urobiť niečo, čo mu prinesie prospech. To, čom so vždy považovala za výsostne ľudské, som zrazu badala u Megie. Nemohla som a asi som ani nechcela uveriť tomu, ako všetkému rozumela, ako sa snažila rešpektovať, čo mám rada a čo nie. Tajne som začala čítať knihy a odborné články o zvláštnych schopnostiach zvierat a chtiac-nechtiac som s úžasom sledovala na Megie, ako to funguje. Bolo (a stále je) pre mňa nepochopiteľné, ako môže Megie vedieť, kedy sa dcéra vráti domov, pretože asi minútu pred tým, ako zaštrngocú kľúče v zámku, príde Megie na chodbu ku dverám, sadne si a čaká. Je pre mňa neuveriteľné, že počas celého nedeľného doobedia sa v kuchyni neobjaví a až keď si len tak pre seba pomyslím, že jej idem vytiahnuť mäso z polievky, príde, sadne si ku mne a čaká. Ako to vie, že som na ňu myslela?
Megie ma učí to, čo veľa ľudí už dávno vie - že zvieratá sú neobyčajné stvorenia. I napriek tomu, že na tomto svete boli skôr ako my, i napriek tomu, že nášmu človečiemu svetu nerozumejú , po stáročia sa prispôsobujú ľudským rozmarom a hľadajú si svoje malé miestečko na Zemi, kde by nám, pánom tvorstva nezavadzali. Pred niekoľkými rokmi by som nebola ochotná pripustiť, že zvieratá cítia radosť alebo smútok, že majú dušu. Dnes som o tom presvedčená.
4. október bol vyhlásený už v roku 1931 za Svetový deň zvierat. I v našom centre si s deťmi tak, ako každý rok, tento deň pripomenieme. Nie ako komerčný sviatok, skôr ako malú pripomienku rozmanitosti života a možno malého zázraku čistoty, ktorý za dlhé tisícročia neskazili ani peniaze, ani majetky, ani závisť.
