Veď už si niečo našporil, republike pomohol, ako sa dalo, motorku už má, tak čo bude. Bez kamarátov. Svoje schopnosti a zručnosti mohol naplno ukázať len hore, vyššie a najvyššie. Čo môže ukazovať v poslaneckej lavici kdesi vzadu? Sám. Iba s predsedom. Navyše, ako tvrdí, môže po svojom odchode z parlamentu omnoho viac hovoriť. Čo to v našej absolútne slobodnej krajine, kde už niektorí včera mali viac, ako bude mať väčšina zajtra, a ktorú do tohto roku pomáhal riadiť, znamená, nevysvetlil, a tak vo vzduchu visia otázky: Máme sa báť my, alebo jeho bratia v šíku? Môžeme sa tešiť na jeho výpovede na polícii, alebo príhovory z pódií na námestiach? Ťažko povedať a ešte ťažšie domyslieť.
Pravdou je iba to, že pán Kaliňák už nie je ani ministrom (aspoň zatiaľ) a nebude ani poslancom NR SR (možno).
Či je to dôvod na radosť?
Ani nie. Jeho dobrovoľný odchod je totiž len ďalším trpkým potvrdením toho, že i napriek všetkým našim zákonom a dokonale prepracovaným etickým kódexom jsme na některý ptáky krátký, na ptáky jsme malý páky.
