Karmou sme si zvykli označovať niečo medzi nebom a zemou, čo je z pragmatického hľadiska nepochopiteľné a neuchopiteľné. V našich predstavách je to životný bumerang dobrého i zlého, ktorý sa k nám vracia s neomylnou istotou a je akousi reakciou a odplatou za naše správanie a činy. Reakciou a odplatou, ktorá môže prísť hneď, ale i neskôr (božie mlyny). Často nás prekvapí, pretože prichádza vtedy, keď ju čakáme najmenej a často v podobách, ktoré nám boli doposiaľ neznáme, skryté. I keď karma nie je o súdení či posudzovaní druhého, ako súčasť prirodzenej spravodlivosti ju vnímame najmä tam, kde sa stretávame s prejavmi ľudskosti a dobrom, alebo tam, kde zlyhávajú svetské zákony a nastavené pravidlá, resp. kde prestávajú platiť mravné hodnoty a slušnosť.
I keď sa ľudstvo tomuto prirodzenému zákonu učí z vlastných chýb a skúseností odjakživa, i dnes, v 21. storočí, mnohí z nás o jeho platnosti pochybujú. Veria iba v svetskú spravodlivosť, ktorá je spísaná, kontrolovateľná a zároveň ... manipulovateľná. Práve s týmto mnohí rátajú, skúšajú a dúfajú, že oni sú tí vyvolení, ktorí môžu prekračovať hranice nastavených noriem bez akýchkoľvek následkov. Čím dlhšie od ich činu sa im darí prežívať bez ujmy, tým majú väčšiu istotu, že sa im nemôže nič stať. A potom zrazu príde niečo alebo niekto (a nemusí to byť práve Černák), čo im ukáže, že to tak nie je. A tieto poznania bývajú bolestivé. Veľmi bolestivé.
A odpoveď na úvodnú otázku?
Neviem, či karma existuje. Snažím sa však žiť tak, ako keby existovala.
