Tak, ako každý mesiac.
To, čom som totiž kedysi urobila za hodinu, dnes robím deň až dva. Nie, že by nám pribudlo toľko príjmov (:-)) a výdavkov, pribudlo však papierov. Zbytočných.
Ak kúpime čo i len jeden toaletný papier, potrebujeme k jeho zúčtovaniu:
pokladničný doklad/faktúru,
výdavkový doklad,
žiadanku na úhradu,
doklad o tom, či je finančná operácia v súlade s mnohými ďalšími dokladmi a akými (!!!),
potvrdenie o tom, či je finančnú operáciu možno vykonať,
potvrdenie o základnej a administratívne kontrole,
potvrdenie o tom, na akom základe boli náklady uhradené.
(Osobne si myslím a zároveň predpokladám, že zoznam týchto zásadných dokladov a potvrdení nie je stále úplný a bude i naďalej narastať podľa princípu, a ospravedlňujem sa za takéto vyjadrenie: dajte blbcovi funkciu a vymyslí papier).
Že to nie je až tak strašné?
Tak pridám.
Ešte raz pripomínam, že sa jedná o prípravu mesačného vyúčtovania. Účtovníčku totiž čaká samotné vyúčtovanie a teda ďalšia tortúra. Musí všetko skompletizovať, zaniesť informáciu o transakcii do pokladničnej knihy i do systému a elektronicky spracovať, čím vytvorí ďalšie doklady, ktoré musia byť odobrené, tak ako všetky ostatné, množstvom podpisov.
Na záver len podotknem, že väčšina z týchto dokladov sa po ukončení každomesačnej procedúry zopne, zviaže a uloží na niekoľko rokov do registratúry, kde takto skompletizované so svojimi rovnako dôležitými kamarátmi čakajú na deň, kedy ich niekto skartuje. Samozrejme až po riadnom vyradení z registratúry, do ktorého je začlenený i SÁM štátny archív. Až potom je niekoľkohodinová či niekoľkodňová práca množstva ľudí dokonaná a zavŕšená.
Čo k tomu dodať?
Možno len to, že spracovať jeden toaletný papier trvá často oveľa kratšie, ako spracovať jeho vyúčtovanie.
