„Na to je úplne najlepší taký čerstvučký lososíčok. Ostrým nožíčkom odstrániš kožtičku, nakrájaš na malé kocôčky, pokvapkáš citrónikom a trošičkou olivového olejčeka, máličko posolíš, pridáš bylinky a zeleninku podľa vlastnej chuti a necháš odležať.“
Recept to mohol byť celkom dobrý, no slová ako lososíčok, nožíček a kožtička vyzneli z úst dvoch postarších žien veľmi komicky a priznám sa, že postupom času ma viac ako pokračovanie receptu na prípravu lososa zaujímalo, čo ešte dokážu tieto ženy zdrobnieť.
Osobne nemám nič proti zdrobneninám, je to krásny bonus slovenčiny, v prítomnosti malých detí ich dokonca veľmi rada používam, no čo je veľa, to je príliš. Pri maznaní sa s bábätkom je celkom namieste ospevovať jeho rozkošný noštek či maličké pršteky, ak však podobné zdrobneniny počujete od cvičiteľky aerobiku, ktorá už trochu viac odrastenejším dievčatám s nadváhou hovorí, že majú zdvihnúť nožičku a spevniť zadoček, tak je tento bonus nášho materinského jazyka trošku na smiech.
