Bulvárna špekulácia o rozkole v strane už nie je len domnienkou politológov, ale po voľbách bije do očí i tým, ktorí sa o politiku príliš nestarajú. Je koniec tlačovkám, kde boli úlohy jasne podelené: pozitíva - najvyšší, prípadné kiksy – zvyšok. Tlačovky Smeru pripomínajú Veľkú pardubickú. Kto z koho.
Ak by sa chcel prípadný záujemca buď omylom alebo náhodou pridať k priaznivcom tejto strany, tak nevie, prečo by to mal robiť. Strana sa totiž sype v samotných svojich základoch a hodnotách.
Súčasný predseda sa snaží svoju stranu tlačiť čo najviac doľava, nádejný predseda zatiaľ ešte nie je rozhodnutý, a tak stojí chvíľu na ľavej a chvíľu na pravej nohe. Páni Podmanický a Kéry počas jedného poobedia zistili, že život na Slovensku nie je normálny a v dôsledku vášní sa pokúsili o platformu, v ktorej sa spojili s diablom i poslom božím zároveň. Pán Blaha je za východ, pán Pellegríni za západ a zvyšok prebieha sem-tam podľa toho, o čom je reč. Všetci spoločne odmietajú Kotlebovcov, no niektoré vyjadrenia pána Fica sa priamo stotožňujú s vyjadreniami členov ĽSNS. Bežnú demokraciu v strane nahradila vyššia forma demokracie, ktorej samojediným predstaviteľom je sám predseda, ktorý funguje pod heslom: navrhujem a zároveň schvaľujem, prípadne, vy môžete navrhovať, ale robiť sa bude to, čo ja schválim. I boj za sociálnu spravodlivosť sa trochu zvrhol. Je síce pravda, že vlaky zadarmo a príspevok cca jedného eura na teplý obed deťom mierne spriemeroval životnú úroveň medzi strednou a najslabšou vrstvou, ale život v luxusných apartmánoch, majetky na Azúrom pobreží, či finančné zásoby špičiek sociálnej demokracie a ich rodín to, zdá sa, príliš neobmedzilo, a zo zdravej sebareflexie zostala len zľudovená veta padni komu padni .
Kam speješ sociálna demokracia, záruka istôt v našej krajine?
Nuž, ani divá sviňa sa v tom nevyzná.
