I keď pán Danko zastáva v našej politike celkom významný post, jeho činy a správanie nie sú práve znakom vyzretého muža a už vôbec nie politika. Skôr malého chlapca, ktorý sa ocitol na mieste vyhradenom pre niekoho povolanejšieho a on sa tam chce silou mocou udržať. Žiaľ, i za cenu absolútnej devalvácie svojej osoby.
Náš pán predseda parlamentu má rád, keď na neho svietia reflektory a svetielka kamier, má rád, keď môže verejne prezentovať svoju dôležitosť. Nevadí mu, že svojim verbálnym i neverbálnym prejavom často budí skôr úsmev ako dôvod k vážnym úvahám. Nevadí mu, že v záujme sebapotvrdenia často vytrúbi do sveta informácie, ktoré by si mal diplomaticky ponechať pre seba. Ani nie tak možno pre tajomstvo, ale skôr ako takú malú zábezpeku a brzdu, pretože všetko môže byť nakoniec celkom inak.
A tak i tvrdenie, že predseda vlády mu niečo sľúbil ohľadne neúčasti Slovenska na migračnej konferencii v Marakeši, i dušovanie sa, že sa v Marakéši neobjaví ani upratovačka zo slovenskej ambasády, sa môže veľmi rýchlo obrátiť v jeho neprospech a opäť ... v hanbu.
Tu sa hrá totiž trochu iný level.
Snáď to pán Danko zasa hrdinsky znesie. Pár slov o význame politických kompromisov, možno pár obviňujúcich viet smerom k novinárom, prípadne k opozícii a kríza bude opäť zažehnaná. A ešte sa možno aj nasmejeme.
