Pribúdajúce tragédie a smrť mladých ľudí by nás, ako spoločnosť, mali prinútiť k zamysleniu sa nie nad tým, ako zohnať viac peňazí na viac psychiatrických ambulancií pre deti a mládež, ale nad tým, čo robíme zle.
Nový pán minister školstva sľúbil, že sa Slováci nemusia báť, že nebude zavádzať nič nové, že bude pokračovať v nastavených koľajach.
Nie je to hanba a výsmech komunite, kde je školstvo v stave, ktorý je už len málo porovnateľný s ostatným vyspelým svetom?
Nie je to príliš veľký luxus v spoločnosti, kde sa deťom nechce žiť?
Nie je už na čase dať deťom do rúk okrem mobilov, tabletov a vysvedčení s potvrdením, že ovládajú IKT, aj nádej, že sa štát a spoločnosť o nich zaujíma aj z iného dôvodu, než ako byť dobre uplatniteľným na trhu práce?
Naše prosociálne, prodemokratické, proušľachtilé pro-pro-provlády sa zaujímajú o tých, ktorým za hlas vhodený do urny sľúbili dôchodky, lacné potraviny, prosperitu a svetlé zajtrajšky. Tým, ktorí ešte pre vek a výšku na urnu nedočiahnu, sa ešte venovať nemusia.
Až potom... keď dorastú...
