Pred prázdninami som sa dopočula, že je možné od zamestnávateľa čerpať pre seba a rodinných príslušníkov niečo také ako rekreačný poukaz, a tak som sa rozhodla, že tento výdobytok doby využijem i ja. Teda, nie ja osobne, pretože na dovolenku nemám peniaze, ale umožním ísť synovi a dcére na denný tábor.
Letné aktivity som teda deťom uhradila a v učtárni som víťazoslávne mávala príjmovým dokladom o zaplatení 50,- eurového poplatku synovi a výpisom z účtu s 80,- eurovým poplatkom dcére. Reku, nech si deti užijú, šetriť na nich nebudem. No z mojej bujarej nálady veľmi rýchlo zišlo. Nie, že by mi to nechceli v blízkej budúcnosti preplatiť, ale k tomu, aby tak mohli urobiť, mi ešte čosi chýbalo. Ďalšie doklady a potvrdenia.
Musela som navštíviť školu môjho syna a školu mojej dcéry, aby mi vydali potvrdenia, že som si ich nevymyslela a že môj 8 ročný syn a moja 12 ročná dcéra nie sú nejaké nadprirodzené bytosti, či bezprizorné decká, ktoré sa vymkli kontrole sociálnych úradov, že patria ku mne a že riadne navštevujú tú a tú základnú školu.
Vzhľadom k tomu, že príjmový doklad o zaplatení letných aktivít bol na synovo meno, musela som vycestovať do zariadenia, kde doklad vydali, aby mi dali potvrdenie, že som to platila naozaj ja a nie napr. môj maloletý syn, alebo, nedajboh, nejaký cudzí, čudný sponzor.
Nestačil ani výpis z účtu, kde svietila čiastka 80,- eur za letné aktivity pre dcéru. Musela som priniesť potvrdenie, že i keď máme s manželom spoločný účet, je to účet i môj, čo aspoň potvrdilo predpoklad, že som čiastku mohla uhradiť i ja.
Pripomínam, že cestu do učtárne som absolvovala niekoľkokrát a pri tej poslednej som rozmýšľala, čo ešte môžu žiadať. Možno, potvrdenie z pôrodnice, že som svoje deti naozaj porodila ja a nie nejaká cudzia náhradná matka. Samozrejme riadne overené kolkom a možno i s fotografiami, aby nedošlo k zámene. Alebo dokumentáciu z táborov, napr. fotografie syna, ako hrá futbal, alebo dcéry pri konzumácii táborového jedla. Samozrejme riadne oštemplované hlavným vedúcim tábora, aby nebolo pochýb, že tieto činnosti vykonávali na tábore a nie doma na dvore.
Viem, že 130,- eur pre mnohých nie je veľký peniaz, ale pre nás matky mamonárky je to dosť, a tak som vybavila všetko potrebné, aby som aspoň čo to získala. Za akú cenu? Za cenu niekoľkých hodín náhradného voľna, za cenu zopár eur za cestovné, za cenu nervov a cenu straty ilúzií o zdravom rozume ľudí, ktorí toto vymýšľajú.
Hovorí sa, že pred 30 rokmi skončila totalita. Nemám ten pocit. To, čo na nás pácha táto spoločnosť plná úradníkov, kontrolórov a stvoriteľov nezmyslených zákonov, vyhlášok a nariadení, sa inak ako totalitou nazvať nedá.
