Časť z našich horných desať tisíc mení svoje životy. Presne podľa českého: nejdřív hojno, potom h...o.
Ľutovať alebo ich bez milosti odpísať?
Na ich životy sme sa skladali my.
A nebolo to živobytie skromné. Drahé dovolenky, honosné večierky, jachty, značkové oblečenie, šperky a autá. Život na úrovni za peniaze tých bez úrovne. Zatiaľ, čo mnoho rodín o svoje strechy nad hlavou prišlo, títo si ich zabezpečili viac. Pre prípad. Pre seba, pre deti. Striech nie je nikdy dosť. Zatiaľ, čo mnohí márne verili v spravodlivosť našich súdov, títo v spravodlivosť veriť nemuseli. Mohli si ju kúpiť. Zatiaľ, čo niektorí pre nenažranosť vyvolených stratili pokoj, zdravie, ba i život, títo si dopriavali a užívali všetkého dosýta.
Dnes by sme s nimi nemenili.
Utrápené pohľady, ktoré sa snažia uhýbať kamerám, hovoria o veľkom ponížení. Či sú hrané alebo pravdivé, vedia len oni. Ich pravosť overí čas. Uplynulo totiž ešte veľmi málo času na to, aby bol sklon ich hlavy symbolom naozajstnej pokory. Niektorí z nich, a teraz si dovolím menovať pána Majského, už pochopili. Pochopilo telo i duša. Trvalo to dlhých 18 rokov.
Spravodlivosť zvíťazila. Dobro vyhralo nad zlom. Božie mlyny ...
Do basy ide zlomený, starý, chorý človek.
Ľutovať alebo ho bez milosti odpísať?
Dočerta s morálnymi dilemami ...
