Ešteže 2020.
V hlave sa mi honí tisíc myšlienok. Medzi nimi i spomienky na mamu, ktorá zomrela pred dvomi rokmi na rakovinu žalúdka. (Preto som dostal tak skorý termín, máme pozitívnu rodinnú anamnézu).
A v tom mi zazvoní telefón. Sestra.
„Čauko, no toto ti musím povedať“, spustila bez slušnej úvodnej otázky, ako sa mám.
„Predstav si, nášho Zorra (pes) dnes operovali. Včera ešte nič, no ráno už od šiestej chodil po byte ako bludný Holanďan, žrať nechcel, piť nechcel, len ho napínalo, prosto videla som, že je mu zle. No, nič môj milý, povedala som mu, nasadni do auta, ideme k veterinárovi. A ani sme dlho nečakali. Prehmatal ho, spravil mu nejaké klinické vyšetrenia, zobral mu krv, vzorku stolice, do pár minút boli výsledky. A že nič. Všetko je vraj v poriadku. No, ale aby si bol lekár istý, ešte aj sono a rőntgen mu spravil. No, poviem ti pravdu, to bola potom taká rýchlovka, že milý Zorro sa ani nespamätal a už chudák ležal na operačnom stole. Pekne ho zoperovali, pozašívali a už si ho, miláčika nášho, veziem v aute prispatého naspäť. Veterinár povedal, že dobre, že sme takto skoro prišli. Vraj keby sme prišli za deň, za dva, už by sa nedalo nič robiť. To fakt človek až žasne, aká je o tie zvieratká starostlivosť. A ty ako sa máš?“
Nuž, čo ti poviem. V budúcom živote by som sa chcel narodiť ako pes.
