Jedna z fanúšičiek Tour de France bez rozmyslu vystrčila z priekopy do cesty pred prichádzajúci pelotón kartónový transparent a spôsobila hromadný pád jazdcov. Chcela byť na kamere. Keď videla, čo spôsobila, ušla.
I my máme podobného hrdinu.
Ten sa však svoj transparent nesnažil vystrčiť pred jazdcov z priekopy, ale priamo z čela pelotónu. Nezaujímalo ho, že ostatným pretekárom s kartónom prekáža a ničí ich snahy a výsledky. Najdôležitejší bol ON s jeho kartónom.
Chcel byť na kamere, chcel sa zviditeľniť a keď zbadal, že to pokašľal a pelotón letí vo veľkej rýchlosti dole hubou, schoval sa. Veľa jazdcov skončilo zakrvavených a človek by si pomyslel: to je koniec hrdinu, ten už bude pelotón povzbudzovať len z priekopy.
Ale nestalo sa.
U nás to malo inú pointu.
Väčšine doráňaných jazdcov sa síce nepáčil spôsob jazdy hrdinu a chceli, aby prijal zodpovednosť za pád, ktorý spôsobil, a z tímu odišiel, no nepochodili. Po kratšom tvrdohlavom dupaní v slzavom údolí dostal náš hrdina ešte jednu šancu. Jeho kamaráti ho z priekopy vytiahli s podmienkou, že sa presunie z čela na menšiu pozíciu do stredu pelotónu.
Dnes ešte nevieme, či v sebe neznáma fanúšička Tour nájde dostatok odvahy, k činu sa prizná a zoberie na seba zodpovednosť za vzniknuté škody, no náš hrdina svoje zlyhanie a nápravu poňal po svojom. K chybe sa nepriznal, o zodpovednosti nemôže byť ani reči, zobral svoj presun medzi obyčajných jazdcov ako podraz a po chvíľke tichého šliapania, začína opäť skúšať nervy a trpezlivosť jazdcov. Pľuje na kolegov, odstrkáva ich lakťami, podráža im kolesá a vinu hádže na jednotlivých pretekárov. Či si k likvidácii kolegov vybral nejaký kľúč, sa nevie, isté je, že mu začína byť jedno, či je to kolega z partnerského či vlastného tímu. Kto nešliape podľa neho, šliape proti nemu, a to si zaslúži iba jediné: dole z hrušky.
Naposledy zaútočil na borca z tímu vlastného - Lemoine Lengvarského.
Vraj to s jeho jazdou nie je bohviečo, vraj šliape pomaly a brzdí celý pelotón. Náš hrdina sa i v strede pelotónu "cíti byť vyrušený z jeho krokov“, čo ho pravdepodobne vytrháva z koncentrácie a on sa nemôže sústrediť na svoje úlohy a pozíciu.
Nuž, aj taký je svet pelotónov.
Stačí kartón v rukách jedného, čo sa chce zviditeľniť a pelotón ide k zemi.
A potom?
Niekedy sa ich cesta končí a z ich nešťastia ťažia najmä borci z konkurenčných tímov.
Niekedy sa pozbierajú, jazdci si pofúkajú rozbité kolená a pokračujú v preteku. Ich výkon už síce nie je taký, ako mali pôvodne v pláne, ale nejako to snáď do cieľa došliapu.
Pokiaľ im niekto z priekopy alebo zo samotného pelotónu opäť nepodrazí kolesa.
