Dvakrát som hlasnejšie zavolal haló a keď sa nikto neozýval, kabelku som vzal domov. Reku, doma na svetle pozriem, či v nej nenájdem telefónne číslo alebo adresu, kde by som ju mohol odovzdať.
Ako starý mládenec som držal takéto čosi prvýkrát v ruke a priznám sa, že som ani poriadne nevedel, ako sa do toho lezie, no od prírody som celkom inteligentný, a tak už po krátkom bádaní som kabelku otvoril a jej obsah som vysypal v kuchyni na stôl.
Nuž, bolo tam všeličo (až som sa čudoval, čo všetko sa v dámskej kabelke nosí) a ako som tak preberal a pozeral jednotlivé kusy, snažil som sa podľa nich odhadnúť, čo by to mohlo byť za ženu, ktorá ju stratila.
Podľa ružovej farby a veľkosti kabelky som odhadoval, že to bude pravdepodobne mladé dievča a hneď som si predstavil peknú blondínku v ružových lodičkách na vysokom opätku (kdesi som čítal, že kabelka má vraj ladiť s lodičkami), na ktorých si niesla svoje prekrásne štíhle telo. Túto moju predstavu potvrdil i nález rúžu, ktorý ladil s farbou kabelky. Peňaženka v kabelke nebola, no pár drobných porozhadzovaných po bočných vreckách signalizovalo, že dievča asi príliš poriadkumilovné nebude, ale... ktorý mladý dnes je? Okrem pár centov tam bolo niekoľko šilingov a 2 forinty, čo napovedalo o tom, že mladá pani alebo slečna je cestovateľka a bola minimálne v 2 cudzích krajinách. Niektoré mince spolu so zicherkou, jedným leukoplastom a niečím, čo veľmi pripomínalo zub, boli prilepené k rozžuvanej žuvačke, čo ma uistilo, že dievča bude naozaj bordelárka. Pravdepodobne študentka medicíny či mladunká lekárka lebo v kabelke mala fonendoskop, teplomer a brožúrku Kŕčové žily. Trochu ma udivovala prítomnosť 2 sviečok, ale to som si hneď zdôvodnil tým, že sú určené na cintorín, kde chúďa sirota chodí za zosnulým rodičom.
V bočnom vrecku som našiel lístok s adresou.
Až ma zalialo teplo, keď som si uvedomil, že mám príležitosť sa s touto kráskou stretnúť a prijať jej vďaku za nájdenú kabelku. Prekvapilo ma, aká to bola vzrušujúca predstava. Videl som Zuzku (tak som si ju vo svojich predstavách pomenoval), ako sa k nej blížim, ona na mňa najskôr pozerá s nedôverou, žmúri svoje veľké oči s výraznými mihalnicami, potom sa jej zreničky radosťou rozšíria, začne sa smiať zvonivým hlasom a na znak vďaky ma vyobjíma a vybozkáva. Priznám sa vzrušením som nemohol ani zaspať, tak som sa tešil. Môj staromládenecký život mi neumožňuje takéto dobrodružstvá každý deň...
Ešte pár hodín...
Zobudil som sa už o piatej. Nemohol som ani dospať. V kúpeľni som bol o 10 minút dlhšie ako obvykle, dal som si čisté prádlo a košeľu, oholil som sa, navoňal som sa voňavkou značky Denim (ktorý mám od r. 1998 a ktorý si šetrím na zvláštne príležitosti), kabelku som opatrne vložil do igelitky a vybral som sa za dobrodružstvom.
Nebolo to ďaleko, len pár ulíc od môjho domu, takže som išiel peši a cestou som si nacvičoval, čo všetko Zuzke poviem. Trochu nález prifarbím, pridám tam bezdomovca, ktorý chcel kabelku ukoristiť (ale ja som nakoniec vyhral) a možno by sa hodil aj nejaký besný pes. Prichádzal som k domu s číslom z papierika a srdce mi búchalo vzrušením. Bude Zuzka doma? Možno už ordinuje. Čo bude mať oblečené? Je skoro ráno, možno bude ešte bosá, v pyžame...
Vytiahol som kabelku z igelitky a zazvonil som pri bránke.
To, čo sa potom odohralo, si pamätám len matne a útržkovito.
Z domu vyšla 30 - 70 ročná veľká žena v nočnej košeli. Najväčšia, akú som kedy videl. Či vážila 150 alebo 200 kilo sa neodvažujem odhadnúť, ale pravdou je, že svojou postavou zakryla obidve krídla vchodových dverí a kus z nej ešte prečnievalo do priestoru vedľa domu. Keď zbadala svoju kabelku, bosá sa rozbehla ku mne. Po ceste zhodila 2 kvetináče s muškátmi a pravdepodobne zašliapla psa (ten nehybne ležal na chodníku pri bránke už keď som zvonil, takže sa to pokojne mohlo stať ešte včera). Vytrhla mi kabelku z rúk a so slovami "to je moje, to je moje" si ma z vďaky pritlačila do širokého priestoru medzi prsiami. Tie mi obliali uši a odvtedy som už nič nepočul. Takto si ma veľká žena dotiahla do svojho príbytku a hlavu mi z medzery medzi prsiami vytrhla až v kuchyni. Do medzery medzi prsiami som sa dostal ešte niekoľkokrát, vždy, keď mi chcela prejaviť vďaku. Raz sa mi spustila z nosu krv, lebo sa mi do nosnej dierky zapichol gombík z jej nočnej košele tak nešikovne, že keď mi vytrhla hlavu z medzery, tak aj s gombíkom.
Z jej domu som sa dostal až pred obedom. Povedal som jej, že musím ísť na záchod a ušiel som okienkom. Len v ponožkách, bez saka aj bez igelitky. Celou cestou domov som utekal a nadával som si do sprostých. Niečo mi hovorilo, že už nájdené šilingy a príručka ku kŕčovým žilám mi mali našepkať, že sa moje predstavy uberajú trochu iným smerom, ako by sa mali, no neskoro.
Nuž, som poučený.
Nie vždy sa naše predstavy založené na jednej kabelke, musia zhodovať s realitou.
