Veta, ktorá trochu desí a je obrovským výkričníkom.
Usmiaty pán Fico a rezignovaná pani Smolková. Obraz a výsledok, ktorý sa v podstate predpokladal a očakával. Individuálny hlas pani Moniky Smolkovej, ktorý vyvolal vzburu v košickom Smere a inicioval odchod Roberta Fica z funkcie, zanikol a pán Fico dal do kamier jasný odkaz, slovami jednej repliky z hry Radošinského divadla: Ja som otýc a gdo je vác.
Je to trochu smutný koniec, ale treba to brať pozitívne. Možno z toho raz bude pekný biblický príbeh, pretože:
... keď pán vyšiel, dav sa rozostúpil a na ľahké znamenie jeho ruky sa utíšil. Pán potom pokojným hlasom plným pochopenia a odpustenia povedal: Je to len individuálny hlas. Prešiel som všetkých osem krajov a žiadny iný som nenašiel. Moje srdce je veľké, odpúšťajúce, a preto ju nikto za jej názor nebude hrešiť ani vyhadzovať. A Monika sklopila oči a na znak vďaky sa na pána usmiala...
Nuž, i takéto príbehy píše život.
A nám nezostáva nič iné, ako pokrčiť ramenami a povedať si: Pán Fico zostáva. Nemáme inú možnosť.
