Dnes to nie je až taká sláva a taký problém, ale vtedy sme mali požičané auto, pár rakúskych drobných v peňaženke a mladomanželskú pôžičku na krku. Ale i tak... pod heslom lepšie raz vidieť ako 100 krát počuť, sme vyobliekaní podľa poslednej módy nasadli ráno o tretej do vyumývaného fára značky Fiat a s pomyselným vetrom vo vlasoch sme sa vybrali do čerstvo otvoreného imperialistického zahraničia.
Vystáli sme si niekoľkokilometrový rad aut a autobusov(s podobne rozžeraveným osadenstvom) na hraniciach, cez hranice sme auto pretlačili, aby sme ušetrili benzín, pod Prátrom sme sa dospali a plní optimizmu sme vyrazili do ulíc veľkomesta. Keď sme poobdivovali všetko, čo v kapitalistickom svete od Prátru až po Mariahilferštráse mali, rozhodli sme sa navštíviť viedenské potraviny a utratiť v nich všetky naše finančné rezervy. Nuž, oproti domácim sa toho v našom košíku na ceste k pokladni príliš nelesklo, no i tak, niečo na pamiatku sme si predsa len dovolili. Už sme vyšli von z obchodu, keď si manžel zmyslel, že sa tam pre jednu vec ešte vráti, a ja som zostala stáť pred obchodom.
Neviem, ako som pôsobila na okolie, ale musela som vyzerať veľmi biedne, lebo zrazu ku mne pristúpila akási vyobliekaná pani a so slzami v očiach mi vtláčala do ruky pár šilingov. Lámanou slovenčinou mi hovorila, že nemám ďakovať a aby som si kúpila niečo na jedlo. Nuž, priznám sa, nebola som schopná ani slova ani odporu. Nikdy som sa s niečím podobným nestretla. Až o pár sekúnd mi došlo, že som vlastne dostala almužnu. Začala som na darkyňu volať, že ja jej peniaze nepotrebujem a nechcem, no tá nasadla do auta (celkom odlišnej značky, ako bol náš Fiat), zamávala mi a bola preč. Priznám sa, hanbila som sa ako pes a začala som plakať. Doposiaľ ma v živote nič, ako tento dar, tak neponížilo. Dodnes mám tých pár šilingov schovaných a dodnes si pamätám ten pocit, keď som ich dostala.
V minulých dňoch som sa dostala do podobnej situácie, ale v opačnom garde.
Vtláčala som do rúk eurá mladej Ukrajinke a lámanou ruštinou (po ukrajinsky neviem)som jej hovorila, aby neďakovala. V očiach sme mali slzy obidve.
Dá sa povedať, že história sa zopakovala.
Až na jeden malý detail.
Ja som vtedy vo Viedni (i keď s pošramotenou hrdosťou) nasadla do Fiata, vrátila som sa domov a šilingy som si schovala na pamiatku.
Mladá Ukrajinka takúto možnosť, žiaľ, dnes nemá.
