Niekedy je vedieť dať rovnako ťažké ako vedieť vziať

Písal sa rok 1989, bolo tesne pre Vianocami a s manželom sme sa rozhodli uvidieť na vlastné oči Viedeň.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Dnes to nie je až taká sláva a taký problém, ale vtedy sme mali požičané auto, pár rakúskych drobných v peňaženke a mladomanželskú pôžičku na krku. Ale i tak... pod heslom lepšie raz vidieť ako 100 krát počuť, sme vyobliekaní podľa poslednej módy nasadli ráno o tretej do vyumývaného fára značky Fiat a s pomyselným vetrom vo vlasoch sme sa vybrali do čerstvo otvoreného imperialistického zahraničia.

Vystáli sme si niekoľkokilometrový rad aut a autobusov(s podobne rozžeraveným osadenstvom) na hraniciach, cez hranice sme auto pretlačili, aby sme ušetrili benzín, pod Prátrom sme sa dospali a plní optimizmu sme vyrazili do ulíc veľkomesta. Keď sme poobdivovali všetko, čo v kapitalistickom svete od Prátru až po Mariahilferštráse mali, rozhodli sme sa navštíviť viedenské potraviny a utratiť v nich všetky naše finančné rezervy. Nuž, oproti domácim sa toho v našom košíku na ceste k pokladni príliš nelesklo, no i tak, niečo na pamiatku sme si predsa len dovolili. Už sme vyšli von z obchodu, keď si manžel zmyslel, že sa tam pre jednu vec ešte vráti, a ja som zostala stáť pred obchodom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neviem, ako som pôsobila na okolie, ale musela som vyzerať veľmi biedne, lebo zrazu ku mne pristúpila akási vyobliekaná pani a so slzami v očiach mi vtláčala do ruky pár šilingov. Lámanou slovenčinou mi hovorila, že nemám ďakovať a aby som si kúpila niečo na jedlo. Nuž, priznám sa, nebola som schopná ani slova ani odporu. Nikdy som sa s niečím podobným nestretla. Až o pár sekúnd mi došlo, že som vlastne dostala almužnu. Začala som na darkyňu volať, že ja jej peniaze nepotrebujem a nechcem, no tá nasadla do auta (celkom odlišnej značky, ako bol náš Fiat), zamávala mi a bola preč. Priznám sa, hanbila som sa ako pes a začala som plakať. Doposiaľ ma v živote nič, ako tento dar, tak neponížilo. Dodnes mám tých pár šilingov schovaných a dodnes si pamätám ten pocit, keď som ich dostala.

SkryťVypnúť reklamu

V minulých dňoch som sa dostala do podobnej situácie, ale v opačnom garde.

Vtláčala som do rúk eurá mladej Ukrajinke a lámanou ruštinou (po ukrajinsky neviem)som jej hovorila, aby neďakovala. V očiach sme mali slzy obidve.

Dá sa povedať, že história sa zopakovala.

Až na jeden malý detail.

Ja som vtedy vo Viedni (i keď s pošramotenou hrdosťou) nasadla do Fiata, vrátila som sa domov a šilingy som si schovala na pamiatku.

Mladá Ukrajinka takúto možnosť, žiaľ, dnes nemá.

Věra Tepličková

Věra Tepličková

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  703
  •  | 
  • Páči sa:  5 035x

V prvom rade som manželka, mama a babička, ktorá nadovšetko miluje svoju úžasnú rodinu. Profesionálne som sociálna pedagogička a vychovávateľka v centre voľného času. Fascinuje ma pozorovať a študovať správanie ľudí, medziľudské vzťahy v rodinách, pátrať po príčinách problémov a hľadať možnosti ich riešenia. Mojim krédom je citát Marca Vitruvia Pollia: Rodičia majú dať deťom na cestu veľkú výbavu, ktorá by pri stroskotaní lode vyplávala spolu s nimi na hladinu. Zoznam autorových rubrík:  LampáreňS politikmi netancujem.Výchova a vzdelávanie inak.Keď už nič, tak rýmy...Zo života ...NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu