I napriek tomu, že sa nemocnica bráni a obviňuje autorku zo zaujatosti a tendenčnosti, i napriek tomu, že film možno nespĺňa prísne kritéria objektivity, prináša jeden dôležitý odkaz. Môžeme mať moderne zrekonštruované kliniky, úrady a školy, môžeme mať vybavenie, techniku a materiál na svetovej úrovni, ak chýba v práci s ľuďmi ľudskosť, úcta a empatia, poníži všetky tieto vymoženosti na nulu. Na zanedbateľnú položku.
Pôrod je pre ženu výnimočná udalosť. Citlivá a neopakovateľná. Každá žena túži túto chvíľu prežívať s pocitom, že okamih zrodenia jej dieťaťa je slávnosťou a veľkou udalosťou nielen pre ňu samu, ale i pre okolitý svet. Že strach, bolesť a utrpenie, ktoré prežíva, každý chápe, rešpektuje a prijíma s plnou vážnosťou a pokorou. Potrebuje nielen slová útechy, ale i neverbálnu podporu od ľudí, ktorí sú sprievodcami tohto veľkého okamihu. Lekári a sestričky majú ťažký údel. Zvládať a prežívať túto udalosť desať krát, sto krát, tisíc krát s rovnakým nasadením a s rovnakým nadšením ako prvý krát. S mamičkami, ktoré sú zlé, hysterické, ktoré kričia i s mamičkami, ktoré sa celkom opustili. S mamičkami, ktoré rodia 5 minút i stými, ktoré sa trápia niekoľko hodín. Vždy tam musí byť ten ústretový, príjemný a dôveru prinášajúci zdravotnícky personál, ktorý profesionálne a ľudsky prežíva s mamičkou každú sekundu pôrodu a ktorý dáva tejto udalosti punc dôstojnosti a výnimočnosti.
Sú povolania, ktoré si môžu dovoliť byť zamestnaním a rutinou. Sú povolania, ktoré si toto dovoliť nemôžu. Povolanie lekára a zdravotnej sestry musia byť poslaním. Inak strácajú svoj vznešený zmysel.
