V rozhovoroch s bieloruskými predstaviteľmi stihol prebrať množstvo tém. Načrtol možnosti ekonomickej spolupráce, pričom sa ukázalo, že Bielorusko by malo záujem o naše odborné kapacity v oblasti jadrovej energetiky a Slovensku za to ponúka produkty ľanového priemyslu. Posťažoval sa na modernú digitálnu dobu a vyjadril svoj odpor k facebooku a youtube. Poukázal na bližšie nešpecifikované nebezpečenstvá vychádzajúce z veľkého množstva politických strán. Za najväčší úspech jeho oficiálnej cesty je však možné považovať prínos do oblasti vzdelávania. Či umožnil v tridsiatich minútach rozhovoru prezidentovi Lukašenkovi nahliadnuť do svojej rigoróznej práce, sa nikde neuvádza, no jeho témou bolo i uznávanie vysokoškolských diplomov. A povedzme si pravdu: kto iný, ak nie on, by mal mať záujem na uznávaní diplomov v zahraničí, keď už nie sú uznané doma? Aký názor na diplomy mal pán Lukašenko, sa v tlači neuvádza, no náš predseda parlamentu je z výsledku nadšený.
Nuž, bola to cesta plodná, plná zážitkov, dobrodružstiev a radosti.
Nadšenie pre východné krajiny a potenciál pána Danka sú obrovské a je škoda, že ich vieme často len málo pochopiť.
Ale to je údel velikánov. Stáva sa, že ich prínos dokážu naplno doceniť až budúce generácie.
