Priznám sa, i ja mám podobnú skúsenosť.
Po ťažkom pôrode som skončila na dlhé hodiny na chodbe pôrodnícko-gynekologického oddelenia. Dôvod bol veľmi jednoduchý. Na izbách nebolo miesto. Teda ... na izbách pre obyčajných ľudí nebolo miesto. Miesto bolo iba na tzv. rooming - in, čo bola v tých rokoch (prelom 80-90tych) izba len pre vyvolených, známych a známych známych. A ja? Svojim pôvodom, zázemím, či iným zastrešením som nijak nevynikala a teda, nebola som HODNÁ prázdneho roomingu.
A čo si z toho pamätám?
Bola som vystrašená, ubolená a bola mi obrovská zima. K môjmu stavu neprispeli ani názory a rozhovory viac či menej empatických sestričiek, ktoré medzi sebou rozoberali moju neutešenú situáciu a čakali na pokyn vyššej moci, či ma majú viac prikryť, alebo niekam odviezť.
Keby som len trochu vedela, že na chodbe ležím privilegovane, že ležím v práve vytvorenom observačnom priestore, aby som mohla byť zblízka pozorovaná, hneď by som to lepšie znášala.
Nuž, pomenovať veci pravým menom má niekedy väčší význam, ako sme si mysleli.
