Tak tomu bolo i dnes ...
Mali sme posledné predvianočné stretnutie kurzu komunikácie a so skupinou detí sme hrali AKTIVITY. Ak by niekto nebol v obraze, je to hra na rozvoj verbálnej a neverbálnej komunikácie, v ktorej sa decká snažia rôznymi spôsobmi predviesť, vysvetliť, či nakresliť pojem, ktorý majú ostatní čo najrýchlejšie uhádnuť.
Jedno z dievčat malo vysvetliť, čo je SMS a začalo takto: „To bolo ešte kedysi dávno, keď sme ešte nemali smartphony a potrebovali sme poslať správu ...“
Priznám sa, skoro ma prekotilo.
Kedysi dávno?
To čo je kedysi dávno?
Kedysi dávno je snáď v období páry alebo nanajvýš prvá svetová, ale toto? Pripadalo mi, že dievčina položila posielanie SMS na časovú úroveň indiánskych tamtamov či ohňových signálov. Veď ja považujem SMS za celkom moderný spôsob komunikácie, ktorý som zvládla celkom nedávno.
Nuž, ale čo s tým? Ten čas asi naozaj letí trochu rýchlejšie, ako si možno pripúšťam.
A tak som po krátkej zástave srdca len naprázdno prehltla a pokračovala v hre. O niečo staršia a o niečo pokornejšia.
