A urobil dobre, že svoj zámer vystúpiť s prejavom tajil. Nedovolili by mu.
No a to by bola obrovská škoda.
Veď keby nebol jeho, kto by v takejto významnej a slávnostnej chvíli poďakoval napr. štátnej komisii pre voľbu a kontrolu financovania politických strán alebo štatistickému úradu SR? Kto by jemne naznačil odchádzajúcemu prezidentovi, čo vlastne bolo v jeho kompetencii? Kto by s razantnosťou jemu vlastnou pripomenul novej pani prezidentke, že musí mať lásku k jazyku i keď to nie je nikde v zákone? Kto iný, ak nie pán Danko, by na inaugurácii hovoril o rýchlosti internetu a o paralelných svetoch, kde nie je dotykov?
I keď obsah prejavu bol veľmi zaujímavý a poučný, viac ma upútali pohľady kamier do pléna v Redute. Na tvárach prítomných sa zračilo zdesenie, úžas i napäté očakávanie toho, čo všetko môže z pána Danka vyjsť. Všetci mali zopnuté ruky a v duchu si pravdepodobne opakovali modlitbu, aby pán Danko neurobil faux pas medzinárodného kalibru. Približne po siedmich minútach hlas pána Danka stíchol a prví odvážlivci začali čapkať. A pridávali sa ďalší a ďalší. Odľahlo im.
Nuž, pán Danko je priekopníkom ciest zarúbaných a neustále nám dokazuje, že človek sa človeka nesmie báť a musí byť pripravený vystúpiť so svojim názorom i vtedy, ak to po ňom nik nežiada. Veď, keď má niekto právo hovoriť vo veľkej ruskej Dume, prečo by nemohol povedať pár teplých slov i v obyčajnej bratislavskej Redute?
