Veď ...
Všetci sme v tom spolu!
Každý sa musí uskromniť!
My vieme, že je to ťažké, každý to má dnes ťažké!
Je čas, aby si teraz dokázala, aký máš charakter, aby si možno tak trochu splatila štátu, mestu, firme, že ťa roky živili!
Spíšeme spolu malú dohodu, že sa dobrovoľne vzdávaš, že nechceš, že súhlasíš ... samozrejme na nevyhnutný čas, a potom, keď budú peniaze, sa vyrovnáme!
Všetci už podpísali, všetci chcú pomôcť ...
Ale samozrejme, je to dobrovoľné, nemôžeme ťa nútiť...
Je možné i nepodpísať, ale je treba si uvedomiť, že ak nebude peňazí, vieš ako, niektoré pozície sa môžu rušiť...
A oproti stojí pani kuchárka, mama dvoch detí, samoživiteľka s minimálnou mzdou a vystrašená dobrovoľne podpisuje na nevyhnutný čas (?) dodatok k pracovnej zmluve, že sa jej kráti pracovný čas i plat na 80%, prichádza o osobný príplatok a všetky výhody a zaväzuje sa odviesť 100% výkon, pretože stravníkov, ani práce v kuchyni neubudlo.
Zdravý rozum jej radí: nepodpisuj, ako s deťmi vyžiješ?
Strach jej radí: podpíš, veď ti jasne naznačili, že môžeš prísť o prácu.
Celé telo sa jej chveje, je v strese a práve teraz si zarába na rakovinu, ktorá sa prejaví o pár rokov. Chce sa jej protestovať, kričať, plakať.
A napriek tomu stojí pred šéfom a podpisuje dobrovoľne kus papiera, ktorý potvrdzuje, že i v takýchto ťažkých časoch je charakter a že po niekoľkoročnej poctivej práci vo firme jej spláca dlh, za to, že ju dlhé roky živila.
