... mňam.
Ja osobne sa radím k barbarom.
Stačí mi obyčajná zalievaná v mojom bielom hrnčeku. Bez cukru, bez mlieka. Každý deň jedna, približne hodinu po obede, cez víkend doma, počas pracovných dní v práci. Keď už sa pošťastí a vyberiem sa do veľkého sveta, hľadám kaviareň či reštauráciu, kde mi práve takúto kávičku môžu ponúknuť.
A práve takáto príležitosť sa mi naskytla počas víkendu.
Osud nás s manželom zavial do jedného z bratislavských nákupných centier a vzhľadom k tomu, že to bolo v čase vhodnom na náš kávový rituál, zapadli sme do prvých dverí, odkiaľ bolo cítiť vôňu kávy a niečoho sladkého. Postavili sme sa pred veľkými písmenami napísanú ponuku za pokladňou a začali si vyberať: espresso lungo, espresso doppio, latte, caffe latte macchiatto, ...
Jediné, čomu sme zo zoznamu rozumeli, bola viedenská káva. Po turkovi či zalievanej, ani vidu, ani slychu.
Pohľad, ktorý sme si navzájom venovali, napovedal o všeličom, no hlavne o tom, že vôbec netušíme, čo budeme piť, keď si to objednáme. Po otázke na obsluhu, či by sme mohli dostať obyčajnú zalievanú kávu a po odpovedi, že NIE s výrazom absolútneho prekvapenia a hnusu, že dnes ešte niekto takéto čosi pije, vyhralo espresso lungo. Nevieme prečo. Mne to osobne trochu pripomenulo nemecké lange, čo vo mne vyvolávalo dojem väčšej veľkosti ako doppio, čo bol, ako sme neskôr zistili, mylný predpoklad. Priniesli nám trochu čiernej tekutiny na dne šálky a horúcu vodu na doliatie. Espresso lungo v plnej kráse.
Nuž, ako hovorí moja mama: človek sa celý život učí a ešte aj tak sprostý umrie.
