Znak toho, že sa chce dieťa niečo naučiť, je jeho záujem: alfa a omega, podstata efektívneho učenia sa. Neutíchajúci hlad po podnetoch, všetečné otázky, túžba skúsiť niečo sám, našponované uši a oči prilepené na svojom učiteľovi, autorite, ktorú si sám vybral, to je prirodzený obraz učiaceho sa dieťaťa. K tomu, aby sa niečo učilo, nepotrebuje ani vyhradený čas, ani vyhradené miesto, ani určenú polohu svojho tela. Učí sa vtedy, keď ho niečo alebo niekto zaujme. Bez stresu a bez trápenia. Poznatky, ktoré takto získa, sú dlhodobé, často trvalé.
Znak toho, že chce učiteľ niečo učiť, je jeho záujem (dúfajme). Aby však mohol učiť, potrebuje presný čas, vyhovujúci priestor a presne danú polohu tela tých, ku ktorým sa prihovára.
Skĺbiť potreby a požiadavky týchto dvoch skupín je už z tohto pohľadu nereálne, a tak, aby bola zachovaná aká taká rovnováha, je potrebný určitý kompromis. Ten však neexistuje a celý vyučovací proces je podriadený tomu, čo vyhovuje dospelým. Učenie na signál od - do (v rámci pracovného času učiteľov)prebieha v uzavretých priestoroch plných umelých dobre umývateľných povrchov a umelého osvetlenia. Každý živý organizmus, ktorý sa tu nachádza 4 – 7 hodín 5 dní v týždni, má vymedzené svoje teritórium, kde by mal v nezmenenej polohe a často bez prísunu kyslíka (pretože sa nedajú otvoriť okna) vydržať 4 – 7 krát 45 minút. Vyslobodiť z tejto letargie ho môže len hodina telesnej výchovy alebo niekoľkominútová prestávka, počas ktorej si dieťa môže pretiahnuť svoje stuhnuté telo, doplniť energiu, ísť na záchod, prípadne sa presťahovať do inej uzavretej miestnosti. Uspokojovanie jeho životných potrieb počas vyučovania riadi a organizuje výhradne učiteľ.
Je síce pravda, že učiteľ trávi v týchto priestoroch rovnaké množstvo hodín, no má svoje privilégia, ktoré vychádzajú práve zo základných potrieb človeka: môže počas vyučovania vstať, opustiť svoje teritórium, môže rozprávať, beztrestne reagovať na rôzne typy podnetov, môže otvoriť alebo zatvoriť okno, môže zasvietiť i zhasnúť.
Nekomfort detí je príčinou ich prirodzených reakcií, ktoré sú však nezlučiteľné s tým, čo učiteľ potrebuje k svojej práci, a tak sa z tried často ozývajú otázky a pokyny typu: Ako to sedíš? Nedávaj si tú nohu na stoličku! Kde sa to pozeráš? Nebav sa! Nehraj sa s tým! Nekašli, rušíš ostatných.
Navyše, ak učiteľ vidí pred sebou dvadsať a viac zívajúcich znudených tvárí (pretože nie všetky témy a nie každý výklad učiteľa všetky deti záujme), vyvoláva to v ňom pocit beznádeje a márnosti, čo sa odráža na jeho nervozite či apatii.
Ak by ste si mohli vybrať, na ktorej strane by ste chceli byť?
Roztrhnúť tento začarovaný kruh nemôže žiadna kozmetická úprava súčasného stavu, ani navýšenie finančných prostriedkov do školstva. Pomôže iba iný pohľad na vzdelávanie ako také, kde alfou a omegou nie je uspokojovanie potrieb dospelých, ale záujem detí. Až keď vyvoláme u dieťaťa záujem, až potom sa dejú zázraky. Dieťa prekoná akýkoľvek nekomfort, podriadi sa pravidlám, je ochotné dochádzať, počúvať, skúšať, robiť. Nie preto, že sa to má alebo musí. Ženie ho prirodzená túžba. Túžba po poznaní.
