... sme národ holubičí,
nikto nám nič nedožičí.
Každý na nás iba kričí,
jedným slovom je to o nás,
je to o nás známe.
Resp. bola výstižná.
Druhý riadok sa časom zmenil.
Je nám dožičené zo všetkých strán: vládnych.
Vďaka tomuto volebnému obdobiu sa môžeme(niektorí z nás) ísť s rekreačným poukazom v ruke vyšantiť do hotelových bazénov, rodičia môžu prváčikom za štátne kúpiť školskú kapsu a farbičky, školáci dostanú denne jedno teplé jedlo zadarmo, všetci sa môžeme tešiť, že do dôchodku pôjdeme v rokoch, kedy snáď ešte budeme trochu pri zmysloch.
Tak, ako holubom, nám vládne strany sypú zrno a tešia sa, že nám to stačí.
A my?
Tiež sa tešíme.
Kráčame za tými, ktorí majú väčšiu hrsť, z ktorej sa nám viacej ujde. Nepozeráme dookola, čo sa deje vpravo, vľavo, nepozeráme hore, do vysmiatej tváre našim zrnodarcom. Hlavy máme sklopené a zobeme a zobeme. Vidíme len zrno. Len aby sa nám ušlo viac, ako ostatným holubom. Hrdo kráčame na tenkých nohách (často výkalmi a vyglvanými zvyškami) a nesieme naše veľké brucho tam, kde nás vedú.
Či za svetlom, alebo do tmy, neriešime.
Veríme, že tam, kde nás dovedú, bude lepšie, krajšie a viacej zrna.
Pozn. autorky:
Ospravedlňujem sa generalizovanie, ale tento blog vznikol ako môj výkrik do tmy.
Pán Glváč zostáva na mieste podpredsedu parlamentu. NÁŠHO parlamentu.
Sila hlasu pána Fica je totiž tak mocná a jeho hrsť tak veľká, že holuby (ako jeden muž) v jednom šiku pochodujú tam, kde včera znamená zajtra. Alebo pozajtra?
