Toto vyhlásenie nie je odrazom mojej zlej nálady alebo reakciou na nepríjemný zážitok. Nie je ani výsledkom relevantného výskumu či porovnávania odborných štúdií. Vyplýva z môjho takmer tridsaťročného pozorovania detí.
Čo sa za posledných pár desaťročí udialo, že dnes nastupuje generácia detí s fyzickými a psychickými ťažkosťami, aké tu nikdy predtým neboli?
V čom spoločnosť zlyháva, že závratným tempom narastá počet detí trpiacich alergiami či rôznymi civilizačnými chorobami charakteristickými pre staršiu generáciu?
Ako je možné, že veľké percento detí má vážne poškodený imunitný systém už od najútlejšieho veku? Veď máme lekárne plné najmodernejších liekov, zdravotnícke zariadenia a vybavenie, o ktorom sa minulým generáciám ani len nesnívalo, špecialistov, ktorí vidia až do špiku kostí.
Odpoveď je jednoduchá a zložitá zároveň.
Prestávame žiť vlastné prirodzené životy a žijeme umelo. Žijeme tak, ako nám kážu a dovolia iní. Žijeme tak, ako sa má, ako je moderné, ako niekto určil. Prestávame veriť v samých seba a náš život, naše zdravie s absolútnou dôverou vkladáme do rúk cudzích, neznámych ľudí, ktorým slepo veríme. Veríme, že oni majú tú skúsenosť, ten najlepší recept ako jesť, ako dýchať, ako sa hýbať, ako vyzerať, ako žiť, a odovzdávame im to najcennejšie, čo máme. Dokonca im za to platíme. Čím drahšia rada, pomoc, služba, tovar, tým viac veríme v ich čarovnú moc a silu. Za to, že dôverujeme všetkému, čo je nám podsúvané, za to, že bezhlavo a bez obmedzenia využívame materiálne výdobytky našej doby, platíme vysokú daň. Dýchame vzduch plný nezdravých prímesí, jeme potraviny, kde základom sú najlacnejšie komponenty a éčka, očkujeme sa a dopujeme chemickými prípravkami, ktoré naše telo nepozná a odmieta ich, nehýbeme sa, rozčuľujeme sa nad maličkosťami, ktoré niekto označil za závažný problém.
Nás starších tento životný štýl zastihol už vo veku, kedy sme mali vybudovaný akýsi pevný základ a tento si v podstate len postupne ničíme. Ešte si pamätáme chute, vôňu, pocity v tých najprirodzenejších podobách a z tohto v podstate čerpáme. Naše deti a vnuci to však majú inak. Nemajú z čoho čerpať. Rodia sa do sveta náhrad, úprav a alternatív. Rovnováhu tela a duše im často narúšame a systematicky devastujeme ešte pred tým, ako uzrú svetlo sveta. Poctivo dodržiavame pokyny a inštrukcie odborníkov (dnes už na všetko), a to najmä vtedy ak sme druhými upozornení, že naše deti vybočujú, či by prípadne mohli vybočiť z radu a z priemeru. Nerešpektujeme individuálny vývin, inakosť alebo chybu. Fyzické i duševné fungovanie a správanie sa detí sa snažíme dostať do tabuliek a priemerov. Z detí si pestujeme skleníkové kvetinky, pričom postupne odbúravame všetko prirodzené a prírodné a nahradzujeme to umelým svetom.
A tu nastáva problém.
Ľudské telo je po dlhé tisícročia nastavené na prírodu, na jej zákony, na jej podmienky. Nepozná výmysly, ktoré sa mu snažíme vnucovať v posledných rokoch. Je zmätené a bráni sa. Zubami-nechtami. Deti sa škrabú, kýchajú, vracajú, sú ubolené, utrápené, niekedy sa správajú doslova deštruktívne.
A my dospeláci?
Postupne zabúdame, nepočúvame našu intuíciu a prirodzený inštinkt. S dôverou sa prispôsobujeme a pod dozorom systému slepo veríme tabuľkám, reklamám a sľubom. Veríme tým druhým. Tým lepším a odbornejším, ktorí nám výmenou za peniaze poskytnú všetko, čo nám vraj prospeje. Odvážlivci, ktorí sa odmietnu prispôsobiť, sú považovaní za čudákov a bláznov, a systém sa s nimi ľahko vysporiada.
Osobne si nemyslím, že ľudstvo ako také zanikne. Príroda je múdra, trpezlivá a prekoná dokonca i záujmy finančných skupín, ktoré dnes veselo a takmer bez obmedzenia ryžujú na bezmocnosti, strachu a dôvere ľudí.
Prečo to tvrdím s takou istotou?
Príroda so svojimi zákonmi tu totiž existuje o trochu dlhšie ako farmaceutický, potravinársky či iný priemysel. Vymyslí niečo (a mám taký pocit, že už na tom usilovne pracuje), čo nás vráti do harmónie, čo nám pomôže prežiť. No, aby sme sa toho dožili, mali by sme jej predsa len trochu pomôcť.
