Premiér Pellegrini sa síce javí ako predstaviteľ Smeru s ľudskejšou tvárou, no nie je predurčený byť dlhodobým vodcom. Nemá grif. Nemá iskru. Nemá odvahu. Je len jediným, kto je po ruke. Vo funkcii premiéra si pričuchol k ópiu moci a byť hore sa mu páči. To je však veľmi málo. A nestačí k tomu ani fotka s Putinom či Trumpom. Jeho temperament ho predurčuje byť tým druhým, ktorý vybaví, zastúpi, zalepí, ale NEVEDIE. Pán Pellegrini na jednej strane svojim prirodzeným a zmierlivým vystupovaním naznačuje a sľubuje potrebnú zmenu v strane, no na strane druhej svojou pripravenou rétorikou a činmi, ktoré sa očakávajú, len napodobňuje svojho predchodcu a učiteľa. Chce, veľmi chce byť iný, ale nevie ako. Navyše, nie je si sám sebou istý. Roky bol v Smere dievča pre všetko a zrazu má byť ten, kto určuje. I keď ho celkom iste niektorí povzbudzujú, váha a čaká. Z veľmi pragmatického dôvodu zostáva len pri náznakoch a drží si odstup a zadné dvierka. Čo keď?
A to je rozdiel medzi ním a Robertom Ficom. Fico vie, čo chce a má presný plán, ako to dosiahne. Ak niečo zlyhá, okamžite má náhradný scenár. Je vizionár a riskuje. Buď všetko, alebo nič. Šedá neexistuje. Je to buď biele, alebo čierne.
Členovia Smeru nemajú na výber. Fico si nevychoval nástupcu, ktorý by zvládol riadiť morbídne prepletené monštrum plné papalášov a pätolízačov existenčne a inak na strane závislých. Jedinou cestou je pokračovať v nastavenom móde, kde ruka ruku umýva a podporiť svojho stávajúceho predsedu. Silného, odvážneho a jediného.Toho, ktorý stranu splodil a s ktorým strana i umrie. Len tak majú šancu sa ešte zopár rokov priživiť.
A čo vzbúrenci?
Variant iného Smeru neexistuje. Majú dve možnosti. Poslúchnuť alebo poslúchnuť s podmienkami. Inak je koniec.
