I napriek tomu, že nátlak zo strany štátu dáva odporcom očkovania zabrať, predsa mnohí vytrvale vzdorujú a stále odmietajú prijať prezentovaný fakt, že dobrovoľnosť je úplne o niečom inom ako o vlastnom rozhodnutí. A potom sa tí, ktorí sú s očkovaním stotožnení a vysporiadaní, čudujú: Čo motivuje druhú polovicu Slovákov k tomu, že sa očkovaniu tak bránia? Sú sprostí? Veď už im boli zobrané všetky výhody, možnosti sa realizovať i príležitosti cestovať, sú ponižovaní a odstrkovaní, je na nich nahliadané ako na sebcov, dezolátov a vrahov a... oni stále nič. Trvajú na tom, že očkovanie je ee. Čo je za ich tvrdohlavosťou a za ich správaním?
Jedným z pohľadom na správanie sa a konanie odporcov očkovania, je ich temperament. Ich nastavenie konať podľa určitých vzorcov a vrodených daností, ich schopnosť prijímať rôzne podnety a reagovať na ne.
Najjednoduchšie sa štátu a zástancom očkovania komunikuje s odporcom očkovania - sangvinikom.
Týchto veľa nie je, pretože sangvinici sú náchylní dať sa zaočkovať hneď po prvom zatlačení. Nie, že by sa Covidu tak báli, alebo že by boli presvedčení o očkovaní ako jedinej ceste z pandémie, ale chcú mať pokoj. Nebaví ich stále počúvať to isté, stále niekomu niečo vysvetľovať, obhajovať sa a vadiť. Ustúpia už pri jemnom náznaku, že by ich takéto čosi v prípade nezaočkovania mohlo čakať každý deň a bežia do prvého nákupného centra, kde sa očkuje.
Celkom opačný prípad je odporca – melancholik.
Ak je melancholik presvedčený, že je očkovanie nezdravé, škodlivé, nevhodné, zbytočné a fuj (a verte, že takýto človek to má väčšinou naštudované, a to i v niekoľkých jazykoch), k očkovaniu ho donútite len veľmi ťažko. Je typickým predstaviteľom hesla: ak to nejde po dobrom, nejde to vôbec, takže ak sa štát rozhodne a bude nútiť melancholika urobiť niečo proti jeho vôli, stane sa z neho najväčší nepriateľ štátu. Väčšinou tichý nepriateľ. A povedzme si pravdu, takí sú najhorší a najvytrvalejší.
Rovnaký prístup bude mať i odporca – cholerik.
Ten však nebude tichým odporcom, ale veľmi hlasným odporcom. Zatiaľ, čo melancholikovi bráni dať sa zaočkovať najmä jeho presvedčenie a jeho pravda, cholerikovi bráni EGO. „Keď som raz povedal, že sa zaočkovať nedám, tak sa zaočkovať nedám a všetci, ktorí ma budú presviedčať, sú obmedzenci a tupci.“ A cholerikovo heslo? Keď nepomôže sila, pomôže ešte väčšia sila. Ale pozor, v prípade cholerika nie je všetko stratené. Ak ho presvedčíte o výhodách (a teraz nemám na mysli ani tak argumenty zdravotné), ktoré z aktu očkovania bude mať, bude ochotný o tomto premýšľať. Minimálne premýšľať.
Najťažšie to majú odporcovia – flegmatici.
To sú vzťahoví ľudia, ktorí si to nechcú rozhádzať ani s jedným táborom a väčšinou sa priklonia k väčšej autorite. Sú však veľmi ovplyvniteľní, takže vo svojom rozhodovacom procese skáču z jedného poľa do druhého a v konečnom dôsledku sú veľmi nešťastní, lebo naozaj nevedia, čo majú robiť. Práve pre týchto ľudí by bolo požehnaním nariadenie zo strany štátu – povinnosť sa očkovať. Štát by to vyriešil za nich a oni by mali výhovorku (najmä sami pred sebou), že to museli urobiť. Nebola iná možnosť.
Nuž, nie všetci sme z rovnakého cesta.
Jedno potrebuje silno hniesť, druhé zľahka šľahať. Lebo až potom, keď k cestu pristupujete podľa receptu a podľa toho, čo má rado, až potom sa môžete tešiť na gurmánsky zážitok, ktorý sa vám rozpustí na jazyku.
A keď toto nerešpektujeme a chlieb chceme ušľahať a snehové pusinky uhniesť?
Potom výsledok nestojí za nič.
