Nielen strojené fotografie, ale najmä momentky majú čarovnú moc vrátiť nás do času, kedy obrázok vznikol, vyvolať v nás a znova precítiť emóciu, vybaviť si vôňu a dokonca i chuť, ktoré situáciu sprevádzali. Fotografie sú akousi šnúrkou, ktorá spája rodinné zážitky, často putujú z generácie na generáciu a stávajú sa súčasťou rodinného bohatstva.
I napriek môjmu pozitívnemu pohľadu na fotografovanie a napriek všetkému hore napísanému mám však pocit, že práve fotenie často oberá súčasnú generáciu o to najcennejšie, o vychutnanie si prítomnosti zážitku. Čoraz častejšie som svedkom toho, že nie prežívanie neopakovateľnej atmosféry, ale samotný akt fotenia je alfou i omegou nášho bytia a potreba originality, kvantity a dokonalosti fotiek je nadovšetko. Pre tú najlepšiu fotku (z nebezpečných miest a situácií) sa dnes umiera. Pre tú najlepšiu fotku (z oslavy narodenín, svadby,...) sa dnes kupujú drahé rekvizity a platia drahí fotografi. Pre tú najlepšiu fotku sme schopní uprednostniť tisíce naaranžovaných sekvencií pred čarom spontánne prežívanej udalosti.
Pre mňa smutným poznaním je, že hromadnými zbraňami ničenia prežívania prítomnosti sú najmä rodičia malých detí. V snahe zaznamenať každú sekundu života svojho dieťaťa, fotia, fotia a fotia, pričom dieťa neustále vytrhávajú z dôležitého sústredenia sa na niečo. Už celkom maličké deti sú tak naučené, že len čo započujú uu, pozri sa na mňa, otáčajú hlavičku s naaranžovaným úsmevom na tvári a požadovanou pózou (a to i vtedy, ak ich nik nefotí). Ak sa tak nedeje, sú opravované, niekedy karhané a musia tento akt i niekoľkokrát opakovať. Až keď rodič po kontrole na displeji uzná, že takto je to dobré, má ich ratolesť na chvíľu pokoj. Aspoň dovtedy, kým sa rodič opäť nerozhodne, že práve toto by bolo dobré zvečniť. Rodičia s mobilmi a fotoaparátmi na skupinových či hromadných podujatiach tak často pôsobia ako roboty. Neprežívajú radosť, netancujú a nezabávajú sa so svojimi deťmi. Ako tiene svojich detí sa prechádzajú priestorom, sú nastavení na vyhľadávanie dobrého výhľadu, pozície a akcie, a za občasného UU cvakajú a cvakajú.
Škoda.
Ani len netušia, o čo ukracujú svoje deti i samých seba.
