Otec by v očiach mnohých z nás mal byť živiteľom a hlavou rodiny, nositeľom chlapských daností. Mal by byť vzácnou autoritou a pozitívnym odkazom pre svoje deti.
I napriek tomu, že si často želáme, aby to tak naozaj bolo, nie každý z otcov dosiahne na piedestál tohto ideálu. Jedno je však isté. Nech je otec takový alebo makový, nech chce alebo nechce, vždy je vzorom a učí svoje deti.
Jedným z takýchto neviditeľných vzdelávaní je i to, ako sa má muž správať k žene. V dobrom i v zlom.
Vedomé i nevedomé vnímanie mužského vzoru v súvislosti so správaním sa k mamine, je pre deti základnou vzťahovou školou života. A to nielen pre synov, ale i pre dcérky. Deti si všímajú ockových verbálnych i neverbálnych prejavov a doslova ich nasávajú. Bez komentárov, bez slov. Sledujú, ako sa ocko s mamou rozpráva, ako sa jej dotýka, ako na ňu pozerá.
Pre chlapca je tatinove správanie príkladom toho, ako sa má raz správať ku svojej partnerke.
Dcéra si do života odnáša poznanie, akého partnera si hľadať a čo môže od neho očakávať.
Synovia a dcéry sa často doslova stotožňujú s príkladom, ktorý im otec ukázal, a tak sa stáva, že otec zo syna môže vychovať pozorného gentlemana, ale i agresívneho hulváta. A tak sa stáva, že z dcéry môže byť partnerka, ktorá očakáva, že muž jej bude oporou a pozorným priateľom, ale i partnerka, ktorá vie, že je len žena, ktorá musí muža poslúchať, strpieť od neho nadávky a bitky.
Deti sa často stávajú kópiami svojich rodičov, a preto, ak človek hľadá svojho životného partnera, mal by tak trochu nazrieť i do „kuchyne“ jeho rodičov. V čase pokoja i v kríze. Mal by si všímať, ako sa otec s mamou rozpráva, ako sa jej dotýka, ako na ňu pozerá.
Otcovia totiž majú veľkú moc.
Dokážu sa prevteliť do synov a infiltrovať do hláv dcér.
