Jeden z čarovných zážitkov a životných skúseností prežil môj syn, keď mal asi 14 rokov. Bol veľkým fanúšikom futbalu, a tak keď dostal od svojho strýka (môjho brata) 2 lístky na futbalový zápas Slovensko – Česko do Bratislavy, bol doslova vo vytržení. Celé dni sa so svojim najlepším kamarátom na zápas pripravovali, vlastnoručne vyrábali transparenty a vymýšľali pokriky a heslá, ktorými chceli podporiť našich futbalových borcov.
Nikoho z nás ani vo sne nenapadlo, že chlapci zažijú niečo, čo dokáže zinscenovať iba život sám. Neuvedomili sme si, že môj brat je Čech a lístky, ktoré zohnal, sú vstupenkami do českého územia futbalových fanúšikov – do českého kotla.
To, čo sa dialo potom, keď sa chlapci pretlačili na svoje miesta, poznáme iba z rozprávania chlapcov, a i keď dnes patrí táto historka do zlatého fondu zábavy v našej rodine, chlapcom vtedy do smiechu príliš nebolo. Už pri vytiahnutí prvého transparentu so slovenskou zástavou a s nápisom Slováci do toho! im pohľady okolo sediacich fanúšikov naznačili, že tudy cesta nevede, a pokrik Slovenskóóó, Slovenskóóó vylúčili zo svojho slovníka hneď, ako okolo seba počuli skandovať Čechov.
Celý zápas presedeli dvaja najlepší kamaráti prilepení na stoličkách bez náznaku emócií. Radšej. Z pudu sebazáchovy. Fandili v duchu a tajne.
I keď je zhromaždenie Za slušné Slovensko možno nepatričné prirovnávať k takémuto kotlu, z hľadiska emócií to kotol bol. Búrlivý a nežný zároveň.
I naši dvaja najlepší vládni kamaráti tvrdia, že vždy túžili a túžia po slušnom Slovensku. Obidvaja majú už roky pripravené vlastné transparenty a heslá, no zhromaždenia Za slušné Slovensko sa ako občania tohto štátu i tak nezúčastnili. Možno sa báli, že sa ocitnú v cudzom kotle, možno sa im neoplatilo obliekať sa do zimy kvôli, ako oni hovoria, hŕstke zmanipulovaných ľudí. A možno ... možno len nezohnali lístky.
