Vyberme si: ovce alebo barany?

Písmo: A- | A+

Včera sa mi chválila sestra žijúca v Kanade, že od budúceho týždňa sa u nich budú uvoľňovať protipandemické opatrenia. „Čoo?“ začudovala som sa: „veď u nás na Slovensku pozitivita, hospitalizácie i smrtnosť stále rastú!“

„Lebo neposlúchate,“ zasmiala sa sestra a pokračovala: „My žijeme na území, kde je väčšina obyvateľov pôvodom z východu a tí sú zvyknutí poslúchať. Dá sa povedať, že tu sú ľudia ovce. Ak sa niečo prikáže, tak to robia, ak sa niečo zakáže, tak to nerobia. Nenoste rúška! Nenosíme. Noste rúška! Nosíme. Neviem, či je to lichôtka, že sme tu ovce, ale v prípade pandémie to pomáha.“

Nuž, milí Slováci, ak je pravda to, čo hovorí moja sestra, tak mám pre vás radostnú správu: nie sme ovce.

A ani byť nemôžeme.

Naša moderná a vyspelá spoločnosť nás totiž vychováva ako baranov. Svojhlavých a tvrdohlavých. Od výchovy v rodine, cez školský systém až po vzory našich predákov sme vedení k individualizmu a k presadzovaniu vlastného JA. Niekedy i cez mŕtvoly, takže niet sa čo čudovať, že v stáde chce byť každý samostatnou jednotkou. S patentom na rozum a s právom veta. Poslúchať? Prispôsobiť sa? To robia len ovce. Prežijem, len ak si hlasno presadzujem vlastný názor, osobnú slobodu a svoje práva.

A tak sa náš miniatúrny košiar, ktorý sa rozkladá na malom území medzi Tatrami a Dunajom, neskladá z množstva ovečiek a jedného barana s autoritou, ale z pár vystrašených ovečiek, ktoré podľa pokynov prechádzajú raz sem, raz tam, a z množstva baranov a baránkov hierarchicky usporiadaných. S vlastnými názormi, s osobnou slobodou a s právami, ktoré nesmú byť porušené ani v prípade, že sa jedná o prežitie celého košiara.

Nuž, je veru ťažké rozhodnúť, či je lepšie byť stádom oviec alebo stádom baranov.

Jedno je však isté.

Koronavírus má radšej tú druhú alternatívu.

Skryť Zatvoriť reklamu