V reči strojov to znamená: ja prikážem a môj rozkaz bude vykonaný. K mojej spokojnosti. Bez odvrávania. Bez zbytočných diskusií a scén. A hneď.
Ale čo reč ľudská?
Stačí znalosť vzorca zadám – urob k spokojnému žitiu s okolitým svetom?
Stačí do vzťahov?
Stačí k výchove ďalšej generácie?
Je potrebné podotknúť, že na tento vzorec správania sa dá veľmi rýchlo zvyknúť a ešte rýchlejšie ho pokusne praktikovať na ľuďoch. Najmä u detí a najmä vtedy, ak je počet dotykov s klávesou ENTER vyšší ako počet kontaktov a dotykov s blízkymi ľuďmi. Každodenným tréningom sa okamžité plnenie príkazov a želaní pre takéto dieťa stáva akousi samozrejmosťou, prirodzeným následkom, a každý odpor alebo oneskorenie v plnení úlohy ho udivuje a dokáže ho vyviesť z miery. V praxi to vyzerá tak, že dieťa nechápe, že ak niekoho slušne o niečo požiada, môže sa mu dostať i odmietnutia. Že ak niečo chce, nemusí to vždy dostať hneď. Že všetko nemusí vždy bežať podľa jeho zadania. Pozorovať reakcie detí zvyknutých na poslušnosť svojho okolia je veľmi zaujímavé (už menej však zábavné).
Z detí, ktoré vzorec enter – make sprevádzal celý ich doterajší život, sa postupne stávajú dospeláci, z niektorých i rodičia.
Je zaujímavé sledovať, ako sa s týmto kódom pasujú pri výchove už svojich detí. Z pohľadu nezaujatého pozorovateľa to vyzerá, ako by sa zo strany rodiča jednalo o cielenú liberálnu výchovu, ktorej zámerom je vychovať slobodného, sebavedomého človiečika, pripraveného na život v tejto dravej spoločnosti. Pravdou je však to, že takýto rodič často ani len netuší, ktorá bije, prečo sa jeho 2 ročné dieťa vzpiera spôsobom, ako keby ho vraždili, keď na neho pekne hovorí, zadáva mu úlohy a smeruje ho určitým smerom. Nevie reagovať na odpor a často vytrvalý srdcervúci plač, ktorý dieťa dokáže vyprodukovať v záujme dosiahnutia svojho cieľa. Rodičia sú nešťastní a často doslova zúfalí zo svojich len niekoľkoročných detí, s ktorými si nevedia poradiť. Nie sú pripravení na odpor a takéto zákerné zbrane detí. Stláčajú síce ENTER a zadávajú príkazy svojmu dlhoročnému guru s požiadavkou pomoci, no tej pravej rady sa im akosi nedostáva. Navyše, ak čítajú odkazy, diskusie a odpovede z poradní, zisťujú, že na všetky problémové deti rodičov zo sociálnych sietí všetko zaberá (čo dokladujú fotografie usmiatych detičiek i mamičiek z facebooku a instagramu), len na jeho dieťa nič nefunguje! Stále nespí! Stále vzdoruje! Stále niečo nechce! Všetci priatelia na sieťach sú olajkovaní, šťastní, spokojní ... len ja nie.
A potom ...
Otcovia bezmocne (a niekedy zbabelo) z boja utekajú, mamy sa dostávajú do starostlivosti odborníkov pre ich pocit nezvládnutej role matky.
Prečo to tak je, keď sú obdarené rovnako kompletnou výbavou, akú mali kedysi i ich predchodkyne? Sú schopné dieťa vynosiť a priviesť na svet. Sú schopné materinskej lásky i stavania hniezda. Sú schopné ...
... ale považujú sa za neschopné.
Vzorec enter – make totiž v odovzdávaní človečiny, s ktorou sa dá prežiť v spoločenstve ľudí, nefunguje. Aspoň nie v tom podaní a v rýchlosti, ako si na to naše deti zvykajú pri stláčanie klávesy ENTER.
