Ak chcete, hneď vám dám termín. Nemusíte sa vôbec báť, dnes to nič nie je. Nebudete, ani len vedieť“.
Na moju pripomienku, že brucho ma bolí celkom inde, ako našiel polypy, mi doktor povedal, že to nevadí, a na otázku, či žlčník náhodou v mojom tele nie je dôležitý, povedal, že sa dá bez neho v pohode žiť.
„Osobne by som neriskoval, ale ak chcete, choďte na gastroenterológiu a pýtajte sa tam,“ ukončil so mnou debatu lekár a zavolal kolegovi, ktorého požiadal o urgentný termín a gastrovyšetrenie.
Vážnosť v hlase doktora i jeho osobné dojednanie skoršieho termínu ma utvrdili v tom, že umieram. Tých pár dní, ktoré som čakala na vyšetrenie, som takmer na nič iné nemyslela a čierne myšlienky o mojom rýchlom a krutom konci ovplyvnili všetko, na čo som siahla. Nechutilo mi, bola som podráždená, zlá na seba i na druhých.
Gastroenterológ bol však osvietený človek, po vyšetrení ma upokojil a oznámil mi, že v žlčníku síce mám mnohopočetné polypy, ale že najväčší z nich má len 6 milimetrov, že by žlčník ešte von nedával, že by to sledoval a len ak polypy porastú, by odporúčal rezať. Do karty mi napísal potrebu úpravy stravy a životného štýlu, termín kontroly a s úsmevom sa so mnou rozlúčil.
Keď som vychádzala z ordinácie, mala som v hlave guláš. Tak umieram, lebo neumieram? Je to také vážne, lebo nie je? Mám veriť jednému, lebo druhému?
Doma som (ako správny zúfalec)sadla k počítaču a hľadala som všetky dostupné informácie o polypoch v žlčníku. Brala som všetko. Domáce i zahraničné zdroje. I keď väčšina z nich bola naozaj negatívnych a popisy priebehu rakoviny boli hrôzostrašné, našla som zopár prípadov, rád a povzbudzujúcich správ, že nemusí byť všetkým mojim dňom koniec. Jedna pacientka sa dokonca pochválila, že jej polypy samé od seba zmizli.
A to mi nasadilo chrobáka do hlavy.
Je to možné? Lekári tvrdia, že nie. A to v žiadnom prípade. I keď sa ich rast môže zastaviť, budú ma strašiť na veky vekov. Z preventívnych dôvodov – žlčník radšej von.
I keď som nad celou vecou triezvo rozmýšľala a závery lekárov som plne chápala, rozhodla som sa, že ja budem tá druhá, ktorá na internete bude o pár rokov písať, že mi polypy zmizli. Zmenila som stravovanie, začala som sa viac hýbať a vsugerovala som si, že takto sa polypov zbavím. Nedala som si nahovoriť, že to nie je možné. Bude to tak, ako som rozhodla a hotovo!
A pointa?
15 rokov chodím na pravidelné kontroly. Za tú dobu sa za sonom vystriedali 4 lekári. I keď mi všetci (okrem toho prvého) odporúčali žlčník vybrať, stále ho mám. Nemám s ním žiadne problémy, žiadne bolesti.
A polypy?
Prvotný lekársky záznam z r. 2005 sa celkom líši od toho, ktorý mám spred dvoch dní.
Z mnohopočetných polypov zostal len jeden. Meria 4 mm a doktorka mi povedala, že ak by ho zámerne nehľadala (veď kvôli tomu, aby ho našla, som prišla), tak ho tam ani nenájde. Na moju otázku, kde sú tie ostatné, mi povedala, že nevie, že pravdepodobne tam nikdy neboli (i keď 15 ročné zdravotné záznamy tvrdia niečo iné). O tom, že samé zmizli a ten najväčší sa zmenšil, nemôže byť ani reči. Nie je to totiž možné.
A hotovo!
Pozn. autorky v závere:
Vyvolať v človeku strach je niekedy veľmi jednoduché. Stačí upozorniť na to, čo môže v súvislosti s jeho nesprávnym rozhodnutím nastať a udržiavať ho v napätí. Oslabí sa v ňom prapôvodná sila prekonávať a podvolí sa druhým. Múdrejším, skúsenejším. Robí veci, ktoré nechce, daruje dobrovoľne prvé, posledné, nechá do seba pichať, rezať, pchať.
Apropo...
Už ste zapísaní v poradovníku na očkovaciu vakcínu proti COVIDu?
Ja len, aby sa vám ušlo.
Varovanie autorky v závere:
Môj životný zážitok neberte v žiadnom prípade ako návod na odstránenie vašich polypov. Podľa amerických (a asi aj iných) vedcov a podľa 10 lekárov z 10 nie je totiž možné, aby sa polypy samé od seba vyparili, či zmenšili.
A hotovo!
