ROZHOVOR S VYCHOVÁVATEľOM Z DETSKÉHO DOMOVA LADISLAVOM CIBULKOM:
Laco, ako si sa dostal k tejto práci??
„No to už bolo dávnejšie, ešte keď som skončil nadstavbu na strednej pedagogickej škole, V Turčianskych Tepliciach, hľadal som si nejakú prácu. Pôvodne som si myslel, že pôjdem robiť vychovávateľa na nejaký internát, ale osud mi dal šancu. Práve bolo voľné miesto v Detskom domove v Handlovej, kde som zastupoval kolegyňu, ktorá išla na materskú dovolenku Tam som spoznal túto robotu. Na pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach sme sa stretávali s deťmi z Necpalského detského domova. V Turčianskych Tepliciach som mal jedného kamaráta, ktorý pochádzal z tohto detského domova. On mi o živote v domove rozprával, ja som si však nikdy nepomyslel, že sa tomu budem aj profesionálne venovať. Mal som iba 19 rokov, keď som nastúpil do tejto práce a deti, ktoré boli v tom čase v detskom domove, mali niektoré aj 17, 18 rokov, takže sme si boli vekovo dosť blízky.“
Ako znášali deti ten nepatrný vekový rozdiel??
„Snažil som sa s nimi vychádzať ako kamarát, čo sa nám väčšinou aj darilo. Časom sme si určili jasnejšie hranice vzťahu a rešpektovali sme ich. Vychádzali sme dobre. S mnohými sa dodnes stretávame a radi si zaspomíname na tie časy.“
Čo ti dáva táto práca?? Čím ťa obohacuje??
„Je to zaujímavá robota, deti sú veľmi vďačné, keď ich človek niečomu naučí, niečo im povie, niekde ich vezme. Vedia oceniť aj maličkosti. Snažím sa im nahradiť otca a myslím si, že celkom úspešne. Aj keď je všetko relatívne.“
Nebojíš sa citovej pripútanosti
„Myslím si, že tá citová pripútanosť musí vzniknúť, pokiaľ by nevznikla, nemohla by táto práca byť dobre vykonávaná, nemohol by som sa cítiť ako dobrý vychovávateľ. Preto citová pripútanosť nesmie absentovať. Cieľ tejto roboty spočíva okrem iného aj v tom, aby sa dieťa na niekoho pripútalo, prežilo si tento pocit, pretože ak si to neprežije v detstve, tak v dospelosti bude o toto ochudobnené a bude tým poznačené na celý život. Ak sa dieťa na niekoho naviaže a potom sa dostane do rodiny (pestúnskej, biologickej, adoptívnej) tak sa opätovne vytvorí nová väzba. Ide o prirodzený jav. Každé dieťa potrebuje byť na niekoho pripútané, takže ak sa citovo pripútalo na mňa, alebo na kolegyne, o to ľahšie sa potom pripúta na náhradného rodiča. Bez tejto predchádzajúcej skúsenosti by to malo oveľa ťažšie.“
Existujú nejaké skreslené predstavy o detských domovoch??
„Vyvíja sa to. Keď som začínal v Handlovej, bolo to inakšie, ako teraz. Kedysi sa detský domov považoval za miesto, kde malo dieťa prežiť celé detstvo a začiatok dospelosti. Dnes sa detský domov poníma ako prechodná stanica, z ktorej dieťa ide ďalej. Deti sa častejšie vracajú do svojich biologických rodín, idú do náhradných, pestúnskych a adoptívnych rodín. Ja si myslím, že by to takto malo byť. Dieťa by malo ísť do rodiny, ktorá ho potom na prahu dospelosti aj hmotne zabezpečí a vytvorí mu pevné zázemie aj neskôr, kedy už nebude dieťaťom.“
Nepociťuješ to ako stratu, keď dieťa odíde do rodiny??
„Toto je vážny aspekt, s ktorým má asi každý problém. Už toľkokrát som sa s tým musel vyrovnávať, že postupne som si aj zvykol na tento fakt. Zabolelo by ma, keby som vedel, že dieťa nejde do dobrých pomerov. Ak sa dieťa dostane do lepších pomerov, aké malo v detskom domove, alebo ako sa malo v biologickej rodine, tak sa z toho teším. Stáva sa, že z náhradných rodín nás navštevujú, posielajú nám fotky detí cez mail, informujú nás ako sa im darí a pod. Žiadny detský domov rodinu nenahradí, nech by sme robili čokoľvek. Snažíme sa prostredie v domove prispôsobiť čo najviac skutočnej rodine. Dieťa potrebuje dvoch ľudí, otca a matku. My sa striedame pri deťoch viacerí. Toto je negatívum detského domova.“
Akú zmenu by si akceptoval zo strany štátnych inštitúcií k tejto problematike?? V čom vidíš rezervy??
„Týka sa to detí, ktoré odchádzajú do rodím. Existuje myšlienka, že súrodencov by mali umiestňovať spoločne do náhradnej rodiny, pretože tieto súrodenecké väzby sú pre dieťa najdôležitejšie. Ja to však vnímam trochu inak. Tým deťom ktoré sú z viacdetných rodín, sa znemožňuje umiestnenie v rodinách, pretože majú viacerých súrodencov. Nie všetky manželské páry, ktoré majú záujem o pestúnsku starostlivosť alebo o adopciu si môžu zobrať viac ako jedno dieťa. Deti z viacpočetných rodín sú potom diskriminované. Pokiaľ by sa len jeden zo súrodencov dostal do dobrej rodiny, mohol by potom v dospelosti pomáhať svojmu súrodencovi, ktorého vychovávala iná rodina, alebo detský domov. Nemuseli by všetci prežiť detstvo v detskom domove, čo viacdetným súrodeneckým zoskupeniam reálne hrozí. Väzba medzi súrodencami by sa nemusela prerušiť, predsa nikde nie je napísané, že ak deti nevyrastajú v spoločnej rodine, tak sa ich väzba trhá a nemusia sa v dospelosti poznať, priateliť sa a navzájom si pomáhať.“
Vysvetli nám prosím ťa tieto dva pojmy „náhradný rodič“ a „profesionálny rodič“ ??
„Náhradný rodič je osoba, ktorá si vezme dieťa do osobnej alebo pestúnskej starostlivosti, alebo si dieťa adoptuje, stará sa oň, dieťa je v takejto rodine umiestnené nastálo. Profesionálny rodič je zamestnanec detského domova, ktorý sa stará o dieťa, alebo o deti u seba doma v čase od príchodu dieťaťa do domova, až po jeho odchod buď k biologickému, alebo k náhradnému rodičovi.“
Do domova často krát prichádzajú deti zo sociálne slabších pomerov, ktorým chýbajú spoločenské návyky, iné sú mentálne zaostalé. Ako riešite tento problém??
„Väčšinou skutočne ku nám prídu deti zo sociálne slabších pomerov, v domove sa mu venujú profesionáli. Pokiaľ je dieťa mentálne retardované, navštevuje, špeciálnu základnú školu, kde sa mu venujú špeciálny pedagógovia. Vplyvom viacerých podnetov a odbornej starostlivosti môže dieťa dosiahnuť vyššiu rozumovú aj sociálnu úroveň. Cieľom výchovy je, aby dieťa dosiahlo úroveň čo najvyššiu.“
Dokážeš si predstaviť iné povolanie, ktoré by si mohol vykonávať po všetkých tých zážitkoch z deťmi?? Nemal si chuť to niekedy „zabaliť“??
„Nikde nie je napísané, že robotu, ktorú vykonávame, budeme robiť do dôchodku. Túto prácu vykonávam rád. Pracoval som aj v špeciálnej základnej škole ako učiteľ, v reedukačnom domove ako vychovávateľ, to bola psychicky oveľa náročnejšia práca, ktorá ma vyčerpávala oveľa viac. U starších detí v reedukačnom domove nebola taká spätná väzba. Často sa správali sa tak, akoby sme my boli zodpovední za to, že sú tam umiestnené. U našich detí vidím vďaku a radosť takmer okamžite. Zatiaľ mi táto práca vyhovuje a nerád by som ju menil.“
Ak má niekto záujem stať sa vychovávateľom v detskom domove, akú školu musí absolvovať, čím všetkým si musí prejsť??
„Vyhláška síce hovorí o vzdelaní, ale človek musí mať predovšetkým vzťah k tejto práci. Musí mať určitú intuíciu. Nestačí samotné vzdelanie, ani samotná intuícia. Mala by to byť kombinácia týchto dvoch faktorov. Ďalej si človek musí rozširovať svoje vedomosti samo štúdiom, starať sa o svoj osobnostný rast. Čo sa týka vlastného ďalšieho rozvoja, na tom musí pracovať každý viac menej sám. Hovorí sa, že človek sa musí vzdelávať po celý život, čo pre mňa nie je len fráza.“
Akým spôsobom sa vzdelávaš??
„Najprv som si urobil nadstavbu na strednej pedagogickej škole, neskôr som vyštudoval psychopédiu a etoopédiu na pedagogickej fakulte. Popri práci som si urobil psychoterapeutický výcvik, čo bolo pre mňa veľmi dôležité z hľadiska psychohygieny ale aj ďalšieho sebapoznávania. Popri ďalšom samo štúdiu boli len samozrejmosťou kvalifikačná skúška a skúška odbornej spôsobilosti, rôzne školenia a kurzy.
Cieľom ďalšieho vzdelávania nie je len oboznamovanie sa s novými poznatkami, ale v mojej profesii aj spoznávanie seba samého. Ak človek dobre pozná sám seba, môže aj druhým lepšie pomáhať.“
