Po skončení sme všetci boli pozvaní na večeru na počesť narodenín šéfovej manželky. Na večeri sa nezaprela bieloruská nátura, čo je zadarmo, tak naobjednávať, čo najviac a pritom nám šéf povedal, že nech si vela neobjednávame, čo bolo tiež hlúpe, keď raz platím, tak nehovorím, že nech si už neobjednávajú. Mal obavy, aby si veľmi nemusel siahnúť do vrecka, tak večeru ukončil americkým spôsobom, všetci sme si popíjali drinky a on sa zrazu postavil a odišiel preč, a my sme tam naše skoro celé nedopité drinky museli nechať, poexovali sme čo sa dalo ale veľa tam neostalo. Tak to bola večera za všetkz drobné. Aby toho nebolo dosť, tak Juan, pod novým menom Chujan, čo nás cez deň voľna vyprosikal nech ho odvezieme na opačný smer, kde sme chceli ísť nakupovať a zabili sme s ním asi 2 hodiny a stálo ho to 18.50 a on sa začal sťažovať, že sme mu zobrali celých 20 dolárov a že nič sme mu nedali naspäť, no to ja som myslela, že ho asi zabijem. Lebo okrem Žebera sme sa všetci chceli na neho vykašlať a škoda, že sme to tak neurobili.
Na ďaľší ďeň ráno sme sa všetci o 7.00 stretli pri svojom stánku a rozbiehali sme prípravy na state fair. Celý ďeň bolo zamračené a občas mrholilo. To sa zobrazilo aj na cukrovej vate, ktorá sa veľmi tažko robila a bola hnusná. Stánok sa tiež rozhodol protestovať a niečo sa pokazilo na bojleri a do stánku začala tiecť prúdom voda, tak asi 2 hodiny to tam Brad s Richom opravovali a nakoniec sa im to dokonca podarilo bez toho aby pokazili niečo iné. Toto tu totiž bol zbežný jav, že opravili niečo ale zase niečo aj pokazili:))
Na tomto fairy sme prvý krát jedli zelené vyprážané paradajky, dobre čítate, čo američania jedia, mne to moc nechutilo iba Žeberovi. Ďaľší ďeň bol už busy a už sa striedame s rannými príchodmi, čiže už nechodíme všetci skoro, ale iba jedna. Začiatky boli tažké s Bev, všetko chcela mať po svojom, my sme všetko museli meniť, ale časom sme ju naučili aj naším spôsobom a už to bolo fajn. Z víkendu bola asi najviac busy neďeľa, to sme sa obracali sweats and treats takéto návali nezažil za celé leto. V celom fairgrounde sa pohybuje strasne veľa ľudí, to tretinu prestávky človek zabil len predieraním sa pomedzi dav. Prestávky trávime pri Bratwurste so slovenským párikom Mirkou a Jankom. Tam sa pripravovali všetky naše špecialitky, o ktoré by som na Slovensku ani nezakopla. Janko mal svojský spôsob obsluhovania, na ktorom by sa všetci slováci bavili. Len tak pre animáciu. Predávali také hnusné klobásy a nato dávali kapustu, ale nie každý chcel kapustu, tak sa vždy pýtali, či s kapustou alebo bez. V Jankovom podaní: "Saur Krat yeb (vyslovujte jeb) on it?" A najlepšie bolo, keď amík nato, že: "yeb", no to nám tam slzy tiekli od smiechu a mali sme čo robiť aby sme ho nevysmiali priamo do tváre. Po pár dňoch neustáleho jedenia bunsov, to je na spôsob rožka, len v americkom podaní som musela prejsť na opečenú formu s džemom, to mi fakt chutilo a Žeber ostala verná Bratwurstom, čo ja som nemohla ani cítiť. Žeber každý večer trávila v spoločnosti supervízorov, bolo to pre ňu také odreagovanie od roboty, ale ja som vždy padala mŕtva do posteľe. Jeden večer Dan oslavoval aj narodeniny.
Na ďaľší deň sa pokazili všetky stroje na opekanie, čiže stánok, ktorý najviac vynášal, nemohol predávať, šéf zúril, ale potom sa podarilo spojazdniť polovicu a nakoniec všetko ale samozrejme, keď opravovali stroje pokazili zase niečo iné, tak sranda preveliká aspoň pre mňa... Konečne sa nám na tomto fairy podarilo vymeniť smoothies, to bolo fakt super - jahody podrtené s ľadom a cukrom. V stredu nás opustili bielorusi a šéf ich ani neodviezol na letisko, že on o takej hodine iba vstáva, tak to bolo dosť úbohé, ale vlastne všetko, čo on robil bolo úbohé, takže nič nové... Dôveroval iba Márií, ktorá tam robili intrigy, šírila rôzne storky, napríklad, že ja som sa bozkávala s Gregom (akože 42 ročný ženatý chlap, ktorý má pólku zubov umelú), tak samy usúďte, či sa to stalo.Šéf je čoraz menej a menej znesiteľný vkuse iba chodí a buzeruje. Už to začína byť aj poriadne busy, naše prestávky sa krátia. Moje zdravie s časti vypovedalo funkciu a podlahlo nádche, ale pred šéfovcami som to zahrala ako alergiu, lebo sme nemohli byť chorí (health inspection) v preklade banda debilov. V piatok to bolo dosť busy nádcha ma lámala, celý deň ma bolela hlava, som bola rada, keď už skončil a mohla som si lahnúť do postele. Víkend bol busy a celkom to ubiehalo a zavŕšilo sa to všetko v pondelok o 22.00, kedy sme mohli začať skladať stánky a po 12 dňoch opustiť fairground. Keď sme došli do Faribaultu okolo 2.00 ráno ešte sme vykladali autá a potom sme začali piť a páliť Alexove pracovné veci, lebo na ďaľší deň letel domov. Tak sme tam kecali popíjali a hlavne oslavovali koniec state fairu až do štvrtej hodiny rannej. Ráno sme vstali o 9.00 a pobrali sme sa vybavovať dôležíté veci, ako zápis, preloženie letu, práčovňu, niake nákupy. Na ďaľší deň v stredu sme rozkladali stánky a zahajovali prípravu na môj posledný fair Jesse James Day.
