Celkom pekná jetá budova DÚ v Petržalke. Vrátnik celkom milý. Podstrčil som mu predvolaniea hneď mi presne ukázal kam mám ísť. Pravým výťahom na piate poschodie.
Pani, ktoráriešila moju záležitosť bola zo začiatku trošku nevrlá, ale po oboznámenís mojím prípadom, celkom chápavá. Snažila sa pomôcť. Vyriešili sme to, načo ma predvolala za slušných dvadsať minúť. Svoju povinnosť si splnila, alecelkový stav môjho prípadu to neriešilo. Bola však ochotná pomôcť. Poslala mana tretie poschodie. Tam je oddelenie pre styk s verejnosťou. Určite mivraj pomôžu, ale nemám hovoriť, že idem od nej. Asi sa poznajú.
Vždy som túžilvidieť ako to tam funguje. Znie mi to tak magicky, že „STYKS VEREJNOSŤOU“. Nepôjdem predsa z piateho na tretie výťahoma tak som sa vydal po schodoch. Celý čas po ceste dole som si predstavovaltú kanceláriu. Hneď ako som vyšiel zo schodiska na chodbu, som ju uvidel.Tajomné dvere a ešte tajomnejšia mala ceduľka s názvom oddelenia. Pred dveramiuž jeden chlap čakal. Postavil som sa vedľa neho a čakal som s ním.Po chvíli vyšiel malý mužíček tak okolo šesťdesiatky. Celý bol vysmiaty.Vyzeral naozaj spokojne. Ešte raz strčil hlavu do dverí, poďakoval, zakýval,povedal, že ešte zavolá a celý rozjarený odišiel. Hm. Presne tak som sipredstavoval odchod z oddelenia pre styk s verejnosťou.
Celkom rýchlo totam odbavujú, pomyslel som si. Chlap čo stál vedľa mňa, mal, ale iný názor.Zamrmlal, že tu stojí už skoro pól hodinku a celý zamračený sa vybraldovnútra. A ticho. Veľké hlučné ticho. Prázdna chodba, nikde aničloviečika. Pocítil som taký zvláštny pocit. Podišiel som bližšie ku dveráma snažil sa aspoň z vnútra zachytiť nejaký zvuk. Nič, iba ticho. Ustúpilsom od dverí. Čakal som tam asi dvadsať minúť. V tom ten chlap vyšiel.Cely vysmiaty, ako dieťa na púti s cukrovou vatou v jedneja s opičkou na gumičke v druhej ruke. Zatvoril dverea povedal, že mám chvíľu počkať. Vraj ma zavolajú.
Fantáziapracovala na plné obrátky. Oddelenie: Styk s verejnosťou. Muži odtiaľvzchádzajú celý vysmiaty. Presne som videl ako to tam musí fungovať. Dve peknémladé absolventky, po skončení školy sa zamestnali na oddelení stykus verejnosťou.... úplná fantázia.
„Ďalší!"... ozvalosa z vnútra. Opatrne som otvoril dvere a nakukol tam. „Nech sa páčisadnite si.“ , dokončil ženský hlas.
Vo vnútri na mňačakala celkom milá, ochotná i keď trochu pomalá pani, tak okološesťdesiatky. Chvíľu som sa obzeral po kancelárii, či neuvidím tie dveabsolventky. Hľadal som druhý východ, kade mohli odísť, no nič som nenašiel.Bola tu len tá milá staršia pani.
Ochotne sachopila môjho prípadu. Zapla Internet a pustila sa do vyhľadávaniapotrebných údajov. Pomalší Internet som nevidel, snáď päť rokov. Približne po pätnástich minútach a po preštudovanímôjho prípadu skonštatovala, že bude najlepšie keď pôjdem na druhé za správcomdane.
Išiel som poschodoch. Správca bol tiež veľmi milý. Ochotne poradil a poslal ma na prvédo podateľne. Nevyriešilo to síce môj prípad, ale mám vraj na rok pokoj. Išielsom po schodoch.
Tam som ichkonečne našiel. Dve milé, usmiate absolventky. Malo to však jednu chybu. Boliza sklom. Tí na tom daňovom vedia čo sa patrí. Absolventky treba chrániť. Ktovie akoby dopadli, keby robili na oddelení styku s verejnosťou...
Z piateho natretie, z tretieho na druhé, z druhéhona prvé a z prvého na prízemie do bufetu. Tak to som sa dopracoval k tomu,že mám nárok, mať na rok pokoj.
O rok sa tamvrátim a celkom rád, lebo som zabudol mrknúť čo je na štvrtom.
